Sedím v kine a dúfam v skorý koniec. Počítam čechizmy a vokatívy, lebo aj to je lepšie, ako dávať pozor. Premýšľam, či tá typická poetika českého kultúrneho pokladu obchádza len mňa.
Humor – v náznakoch aj v úplnej nahote – však diváka poteší, krimi zápletka zaujme a ak vám nevadí zopár logických chýb, nie je dôvod kino kvôli tomu nenavštíviť. Ale maximálne raz. Príjemná jednohubka vás totiž na druhé pozretie bude zrejme nudiť.
Tom Cruise sa vrátil, aby nás v príbehu zo 70-tych a 80-tych rokov pootravoval svojim hollywoodskym úsmevom ako Barry Seal. Ten mal určite nejaký dôvod na rozhodnutia, ktoré robil. Išlo mu o adrenalín? Išlo mu len o to, nenudiť sa? Ktovie. Tvorcovia nám to nepovedia.
R-ková prístupnosť tvorcom uvoľnila ruky na poli odviazanejšieho humoru, avšak vtipkovanie skĺzava pod úroveň. Vidno, že scenáristi nechali dialógy do značnej miery na improvizačné umenie hercov, čo si však žiada o dve triedy zdatnejších komikov. Celkovým tónom sa nová Pobrežná hliadka snaží triafať do úsmevného originálu, avšak nedarí sa jej to v dostatočnej miere. Parodické tendencie nie sú dostatočne využité.
Na doraz nemá potenciál strhnúť k hromadnej návšteve kinosál, no ak sa preň rozhodnete, hodinka a pol vám zaručene ubehne bez netrpezlivého sledovania hodiniek smerom k východu. A to občas pri filme znamená malú výhru.
Ak dáme bokom ďalšie doplnkové knihy, tak séria The Dark Tower od Stephena Kinga pozostáva zo siedmich, čo spolu tvorí takmer 4000 strán textu s množstvom hlavných i vedľajších postáv a príbehov. Napriek tomu sa ju niekto pokúsil spracovať v jednom 95-minútovom filme.
Ak máte chuť na kusisko zábavy a poriadnej akcie prerušovanej len minimom romantiky a žiadnym sexom, nebolí vás pohľad na Deadpoola bez masky, nie ste v strese z toho, že vás Travoltov kamoš z Pulp Fiction pošle do teplých krajín a máte zdravé nohy, oči a pár eur nazvyš, bežte do kina!
Čilský režisér Pablo Larraín sa svetu výraznejšie predstavil v minulom roku vďaka biografickej snímke Jackie o manželke Johna F. Kennedyho, v ktorej zachytil prvé štyri dni po osudnom atentáte. Ešte v tom istom roku však stihol do domácich kín uviesť aj svoj ďalší, o niečo menej konvečný, ale rovnako biografický film o básnikovi a politikovi…
Teraz, keď už Čiaru videli všetci, čo mohli, a prekonala aj čísla Únosu, je vcelku nanič písať, či sa na film oplatí ísť alebo nie. Skôr by som dal pár vetičiek, čo Čiara znamená v kontexte slovenského filmu.
Emoji filmu sa podarilo to, čo len máloktorému filmu: dostal sa do nechválne známeho klubu titulov, ktoré to na stránke Rotten Tomatoes dotiahli na presnú nulu. To znamená, že žiadna recenzia z tých, ktoré stránka zahŕňa do svojho výpočtu, nebola voči filmu pozitívna. Ani táto nie je.
Režisér Bong Joon-ho postavil scenár na viacerých zaujímavých nápadoch a ako je pre neho pomerne typické, aj tu strieda a kombinuje viacero žánrov. To však prestáva v druhej polovici filmu fungovať.
Jednohubka, ktorú si síce už zrejme druhýkrát nepustíte, no zasmejete sa na nej zaručene. Dôležité je neísť do kina s chuťou vidieť vykreslenie reality, ale skôr sa pobaviť na úsmevnom príbehu o tolerancii a strete dvoch odlišných kultúr.