Emoji film, 2017 © Sony Pictures Animation

Emoji filmu sa podarilo to, čo len máloktorému filmu: dostal sa do nechválne známeho klubu titulov, ktoré to na stránke Rotten Tomatoes dotiahli na presnú nulu. To znamená, že žiadna recenzia z tých, ktoré stránka zahŕňa do svojho výpočtu, nebola voči filmu pozitívna.

animovaný, dobrodružný, komédia
2017 / 86 min.

Originálny názov
The Emoji Movie



Réžia
Tony Leondis
Scenár
Tony Leondis, Eric Siegel, Mike White, John Hoffman
To sa producentom v Sony Pictures Animation zaiste nečítalo ľahko, najmä preto, že správa o tomto už v deň premiéry zatienila čokoľvek iné, čo sa o filme písalo. Verím, že sa im uľavilo, keď sa po pár dňoch našlo niekoľko zhovievavejších kritikov. A ak nie vtedy, tak po prvom augustovom víkende už určite, keď výnosy z amerických kín prevýšili výrobný rozpočet.

Pritom ešte v predprodukčnej fáze to s filmom vyzeralo omnoho lepšie. O námet Tonyho Leondisa, ktorý sa podieľal na finálnom scenári a snímku aj režíroval, sa vraj okrem Sony bilo aj Warner Bros. a Paramount Pictures. Víťaz podľa kuloárov za to, aby film vznikol pod jeho krídlami, zaplatil sedemmiestnu cifru. Do projektu sa podarilo nazbierať aj slušný arzenál známych hlasov.

Že to nedopadne dobre sa dalo tušiť už krátko po tom, ako zverejnili prvý trailer počas festivalu v Cannes. Komik T. J. Miller, ktorý prepožičal svoj hlas hlavnej postave, ako veľký šoumen priplával k brehom filmového festivalu na lodi plnej ľudí natiahnutých v guľatých emotikonových kostýmoch. Vyzeralo to presne tak gýčovo, ako to znie.

Problém s filmom o smajlíkoch je jednoduchý a predvídateľný. Emotikony sú síce dostatočne rozšírený jav – vzťah k publiku je teda priamočiary – no vymyslieť zmysluplný príbeh o ikonách, to dá zabrať. No a po veľkolepom odhalení trailera mali mnohí jasno v tom, že sa to nepodarilo.

© Sony Pictures Animation

Pome teda na to. Príbeh: chlapec dostane od dievčaťa správu a kamoš mu poradí, nech odpovie smajlíkom. Vraj tým nič nepokazí. Lenže jeho telefón, teda programy a ich súčasti si žijú vo svojom mikrokozme a pokaziť toho dokážu celkom dosť.

Tak napríklad smajlík menom Gene sa „narodil“ (asi, veď má rodičov) ako emócia „meh“ (prepáčte, na to preklad nemáme), ale nech robí, čo robí, nejako sa jej nevie pridŕžať. Smeje sa, narieka, posiela božteky zlatým malým vyprážaným šiškám. Skrátka naňho nie je spoľah, a to je problém, lebo akurát sa prvýkrát chystá do roboty, kde má akože stáť vo svojej kóji medzi ostatnými smajlíkmi, čakať na povel a nechať za „zoskenovať“, ak na neho majiteľ telefónu ťukne. Hej, trochu analógová logika v digitálnej aplikácia, ale nevadí.

Gene ako trémista so zjavne pokazeným kódom pri prvej príležitosti vystrúha nie jeden, ale rovno niekoľko výrazov, a tak chlapec pošle veľmi divného smajlíka dievčine, ktorá naňho za to vrhne prekvapený a rozčarovaný výraz. Oheň je na streche.

© Sony Pictures Animation

Nielenže musí chlapčisko zachraňovať svoj imidž a potenciálny stredoškolský vzťah (hoci ich až do záveru nevidíme rieknuť na seba jedinú vetu), ale aj chudák Gene a sním možno aj celý softvér telefónu čelí vymazaniu pre svoju nespoľahlivosť. A tak ďalej, a tak ďalej – vyvrheľ na ceste k sebapoznaniu – iskričky medzi dvoma guľatými smajlíkmi – všetko dobre dopadne. Netreba zdôrazňovať, že sa príbeh pohráva so zveličením situácie, no logika utŕži pár ozaj zdrvujúcich rán.

Emoji film sa pokúša o kritiku súčasnej doby, elektronickej komunikácie, vzťahov a tak podobne, pričom niekedy triafa do čierneho, inokedy len opakuje ošúchané či stereotypy. Témy sú to dobre zvolené, aktuálne, no príbeh, ktorý ich rozvíja, je priveľmi predvídateľný a explicitný. Posolstvo scenáristi vypustia do publika len tak, akoby si potrebovali odškrtnúť kolónku, a tak nemá veľkú šancu zapustiť v človeku korene.

To, či ako komédia funguje, bude asi individuálne. Slovných hračiek a narážok je tam omnoho viac, ako stíha divák bez ilegálneho dopingu zachytiť; viaceré brnknú na správnu strunu, mnohé už internet dávno požul a vyvrhol, väčšina prešumí bez povšimnutia. Veď ani deti v radoch nadomnou nešuštali počas filmu vravou, otázkami či výbuchmi smiechu, ako to na detských filmoch býva zvykom. Morda pozerať to. Dvojnásobná morda vracať sa k tomu, hoc len v myšlienkach.

© Sony Pictures Animation

Nepatrím medzi tých, ktorí robia rozdiely medzi takým a onakvejším humorom, no prekáža mi, ak film nenechá svoje vtipy vyznieť a miesto toho sa radšej náhli k pointe ďalšieho fóru, k akcii či k inému rozptýleniu. Viete, tak pre istotu, akoby meniace sa tempo filmového rozprávania otváralo priestor pre zraniteľnosť. Taký film mi príde režijne neistý, ustráchaný. Vytrvalé tempo Emoji filmu diváka skôr otupí miesto toho, aby ho rozveseľovalo, nebodaj vťahovalo do deja.

Vari najhoršie na tom celom je, že film pôsobí ako nevydarená reklama na rôzne služby a aplikácie. Navyše cielená na mladé publikum a glorifikovaná ponaučením o zložitosti emócií. Toľký oportunizmus nemôže byť ani vzdialenejší od srdečnej Toy Story, ktorú autor a režisér Tony Leondis menuje ako inšpiračný zdroj.

Nápad na Emoji film totiž vznikol, keď premýšľal nad Pixarovskou klasikou a nad tým, ako sa súčasné deti zabávajú. Nuž, akurát vtedy mu prišla SMS-ka. So smajlíkom. Toy Story oživila hračky, Emoji film oživil smajlíky, len ten výsledok je celkom iný.