Čiara, 2017 © Continental Film

Teraz, keď už Čiaru videli všetci, čo mohli, a prekonala aj čísla Únosu, je vcelku nanič písať, či sa na film oplatí ísť alebo nie. Skôr by som dal pár vetičiek, čo Čiara znamená v kontexte slovenského filmu.

Originálny názov
Čiara

triler
2017 / 113 min. / MP 15
Slovensko / Ukrajina

Réžia
Peter Bebjak
Scenár
Peter Balko
Scenárista Peter Balko hovorí o filme ako o kriminálnom trileri, čo znie zhruba správne. Pre Balka je to jeho prvý vlastný scenár k celovečeráku, lebo pri Kandidátovi ešte asistoval autorom knihy Hečkovi a Havranovi. S tým, že Kandidát sa preklápal medzi trilerom a satirou, je možné, že sa nám tu uplatňuje mladík (Balko ešte nemá 30), ktorý je schopný napísať story v medziach žánru, no zďaleka nie jednorozmernú, a rešpektujúcu slovenské reálie (že sa tu z toho nerobí ani kaganát, ani Las Vegas).

Potom je tu režisér (Peter Bebjak), čo točí pravidelne a neštíti sa okrem „umenia“ (Marhuľový ostrov) ani žánroviek (Zlo). Spoločne s jeho viac-menej stálym kameramanom Martinom Žiaranom si za roky v telke a vo filme vytríbili vlastnú obrazovú estetiku. Tak, ako v ich predchádzajúcom Čističovi, ani tu sa neboja nechať hercov mlčať, hoci ide o komplikovanejší príbeh s väčším počtom postáv, ktoré by určite chceli niečo povedať.

Podľa Balka tip na pašerákov z východného pobrežia dala producentke Wande Hrycovej istá Zuzana Gindl-Tatárová (spoluzodpovedná za FTF, teda za tri štvrte slovenského filmu po roku 1989), pod výsledkom podpísaná ako dramaturgička. Naposledy robila tiež na Kandidátovi. Od toho je príbeh Čiary predsa len hutnejší, zrozumiteľnejší, charaktery pôsobia „skutočnejšie“. Dokonca aj (ukrajinskí) mafiáni tu majú schopnosť vzbudzovať rešpekt, nie sú to krikľaví šašovia ako obvykle.

© Continental Film

Základ, že Adam Krajňák riadi svoju normálnu rodinu a mimo nej aj pašerácku, čistý patriarchát, je ťažko nabúraný faktom, že za oboma „gangmi“ stojí ako šedá eminencia Adamova postaršia matka (Emília Vášáryová). Čiže matriarchát a po krkavčej matke Eve Novej opäť postava, ktorou si Vášáryová rozširuje svoj už teraz jedinečný register. Napokon, aj Hrycová si polepšila oproti Colette, kde síce technicky bolo skoro všetko v poriadku, ale umelecky tento holokaustový výluh dopadol poslabšie. (U nás nazbieral v kinách do 20 tisíc ľudí, čo sú dnes už nezaujímavé čísla.)

Pre ostatných (slovenských) hercov to bola príležitosť ukázať, že zvládajú spojenie so zločinom aj mimo seriálov. Tomáš Maštalír svižne strieda frajerstvo prvej časti za zúfalstvo druhej polovice, využívajúc najmä oči a zovreté pery. Stotožniť sa s jeho linkou by nemal byť problém, pretože síce pašuje cez hranicu ilegálne tovar i ľudí, ale žije v usporiadanej rodine a má hranicu, za ktorú nie je ochotný ísť. Drogy. (Konkrétne sa spomína pervitín).

Jeho najlepší parťák v podaní Eugena Libezňuka sa až tak božieho trestu nebojí, potrebuje totiž súrne vyplatiť syna z väzenia, kým sa mu tam neobesí. Libezňuk dostáva asi najexpresívnejšiu scénu, keď nadáva „Bohovi“. Možno sa metafyzický hnev dal zobraziť originálnejším spôsobom, možno sa Libezňuk pre tento part jednoducho narodil.

© Continental Film

Niekto aj zomrie, ako to už chodí. Niekto zaspieva a ostrihá si vlasy. Kristína? Krnátová. Zuzanu Fialovú nepočúva veľmi manžel ani svokra, nemá sa miešať do ich vecí. Nakoniec je jej hlas veľmi rozhodný a vychádza z toho ako široko-ďaleko najsympatickejšia postava. Pokiaľ veríme v aspoň nejakú rodinu.

Škoda niekedy násilných replík, dejových zvratov „ako z veľkej knihy“, nedrukoval som ani záchvatom kvázikusturicovského surrealizmu (cigánsky motív, oživené mŕtvoly v lome), ale budiž, treba používať aj nejaké tie vizuálne symboly. Výnimku tvorí scéna s konským povozom na mestskej ulici, pre mňa perfektná komediálna vsuvka (s prímesou sociálnej kritiky bla-bla).

Zasa vôbec mi nevadí, že vo filme, odohrávajúcom sa na hranici Slovenska s Ukrajinou, odznie viac ukrajinčiny než východniarčiny. Občas rusínčina. Babiemu letu filmová „východniarčina“ nijak nepomohla. Eugen Libezňuk áno. Keď to východniari budú chcieť po svojom, predabujú si to ako Pata a Mata a budú mať z toho dvakrát takú srandu. Lebo nejakú srandu nájdete aj v pôvodnej verzii, normálne aj filmové ftípky, nielen hláškovanie.

Keď sa ešte podarí prepašovať do scenára aj realizácie podobne dramatické finále ako má Čiara, len uveriteľnejšie, bez peripetií za každú cenu, keď postavy konajú proti vlastnej logike, len aby sme sa ich zbavili, mohla by vzniknúť kriminálka, na akú by som sa rád pozrel aj o 30 rokov. Pri Čiare ten pocit ešte nemám.