Eva Nová
Dnes večer hrá Emília Vášáryová

Najvýraznejšia slovenská herečka Emília Vášáryová stelesňuje v debutovom hranom filme Marka Škopa bývalú slávnu herečku Evu Novú. Bývalú preto, lebo svoju kariéru aj súkromný život po rozvode s osudovým mužom utopila v alkohole. Vracia sa z tretieho protialkoholického liečenia. Je rozhodnutá, že už posledného. Že ostane nadobro čistá a dá si do poriadku vzťahy s najbližšou rodinou.

Predovšetkým s človekom, na ktorom jej najviac záleží a ktorému asi aj najviac ublížila. Je to jej štyridsaťročný syn Ďoďo (Milan Ondrík). Eva sa ho vzdala, keď bol ešte maličký, lebo jej vtedajší manžel, režisér Ringer, si ho odmietol osvojiť. Vyrastal u Evinej staršej sestry Maňky (Žofia Martišová) v mestečku na východe. Evina starostlivosť o syna sa postupne obmedzila na finančnú podporu. Nečudo, že nasleduje odcudzenie, a keď Eva namiesto peňazí začne rodine „donášať“ škandály spojené s pitím, Ďoďo ju znenávidí.

Preto teraz, keď ju uvidí sedieť v elegantných šatách s bonboniérou v rukách vo vlastnej kuchyni, skraja sa pýta svojej ženy Heleny (Anikó Vargová): „Ty si už úplne jebnutá?“ Že ju vôbec pustila dnu. Eva sa doprosuje pomoci u Maňky, ale tá nechápe: „Načo si prišla?“ Ďoďo hádže Evin kufor aj bonboniéru na chodník pred domom a posiela krkavčiu matku kadeľahšie. Prvý pokus o zmierenie sa končí úplným fiaskom. Nadrozmernú škatuľu cukríkov, určených pre dve vnúčatá, vyjedá Eva sama na hotelovej izbe.

Režisér Marko Škop hovorí, že ho zaujíma „téma rodinných prenosov, (…) dedičnej viny.“ Ďoďovi rodina tiež nefunguje práve ukážkovo. Z Heleninej narážky, že „tu si ani chlapi nemôžu nájsť robotu“ a z toho, že ho nikdy nevidíme pracovať (na rozdiel od ostatných postáv), sa dá usudzovať, že je nezamestnaný. Často ho vidíme s fľašou v ruke alebo pod vplyvom – tento sklon po mame podedil. (V opakovanom motíve ju ponúka vypiť si s ním.) Rodinu živí Helena, ktorá chodí na dvojtýždňovky ako opatrovateľka do Rakúska. „Ako každá piata žena v meste“, hovorí, čo je možno narážka na domáce násilie (povestná kampaň „každá piata žena“), lebo skade by vyprodukovala takúto presnú štatistiku. Ale to si už asi príliš domýšľam.

Ďoďa zlyhanie v úlohe živiteľa rodiny viditeľne škrie. Vyvaľuje sa v nafukovacom bazéne a vykrikuje, že vďaka nemu nepotrebuje ísť do Chorvátska. Eva si myslí, že bazén kúpil pre deti. Podľa Heleny sa skôr snaží vyrovnať potenciálnej konkurencii – k domu, kam Helena chodí opatrovať, prislúcha riadny murovaný bazén. Manželstvo, ako Ďoďo správne cíti (niežeby s tým bol schopný niečo robiť), prestáva fungovať. Helena berie deti do Rakúska. Franz, majiteľ domu a bazéna, ich vozí do školy. Aj v (ne)schopnosti udržať dlhodobé vzťahy sa Ďoďo podal na mamu. V dialógu Evy a Heleny nad bazénom odznie základná idea, že „každý si zaslúži druhú šancu“ (Eva) aj antitéza, že „niekedy je už možno neskoro“ (Helena).

Keď to odromantizujem, sú druhé šance, nie jedna druhá šanca. Abstinujúci alkoholik sa opije, stane sa. Potom musí začať odznova abstinovať alebo pije ďalej. Ani Eva nezvláda rodinné trampoty ukážkovo. Po jednom škaredom relapse ju načape Ďoďo. Prichádza za ňou so správou, že ho Helena opustila. Zjavne zúfalo potrebuje pomoc. Ale Eva, ledva svojprávna po ťažkej opici, ho iba odplaší. Jej strhaná starecká tvár v zábere (nepríjemne, ale pamätne) kontrastuje s glamourovou fotografiou z mladosti, ktorá visí na stene za ňou.

Škop ako dokumentarista nemá problém s odpozorovaním sociálnej skutočnosti. Východniarske zbedačenie sedí presne. Eva tiež nemôže žiť z bývalej slávy: dokladá tovar v tesku, ponižuje sa (navyše celkom zbytočne) v kastingových agentúrach. Film systematicky využíva Vášáryovej bohatý archív, najmä fotografie zo 60. a 70. rokov, keď ju všetci zbožňovali. Dočkáme sa aj trochu prevarenej situácie, keď si starnúca herečka osamote púšťa svoje filmy z mladosti (normalizačná kriminálka Smrť krásnej nerestnice možno odkazuje na Evino priznanie promiskuity pred svadbou). Až devastujúco účinkuje scéna vystúpenia v domove dôchodcov. V diskusii sa jedna senilná babička opakovane Evy pýta na najväčší herecký sen, po treťom raze sa už rozpaky nedajú zakryť. Za Evou sa vyníma ironický nápis „aj v starobe môže byť život krásny“, publiku pred sebou sa snaží odpovedať tak, aby živila ilúziu úspechu a šťastia, ale už nevládze.

Divácky odpudivý žáner slovenskej psychologickej drámy nachádza v Eve Novej svoj minimálne tohtoročný vrchol. Akcia sa obmedzuje na zopár výbuchov hnevu, inak všetko dôležité prebieha v dialógoch, gestách a mimike. Predsa len, kto sa odhodlá sledovať príhody šesťdesiatničky, snažiacej sa oslobodiť od alkoholu a pripútať naspäť k podobne krachujúcemu synovi, pričom obaja balansujú na hranici chudoby, ten odvážlivec nebude Evou Novou sklamaný, naopak, môže si odniesť silný, dojímavý zážitok. Asi ako ten pán, čo za mnou v kine dvakrát telefonoval, a na odchode Vášáryovej výkon ohodnotil slovami: „Ale skvele to zahrala na to, jaká je stará, né?“ Máte úplnú pravdu pravdúcu, pane, a nielen preto, že Vášáryová hrá postavu o desať rokov mladšiu.

Škopovi vychádzajú veci aj úplne náhodne: príkladom priam prízračnej aktualizácie je použitie piesne z repertoáru Karla Gotta C’est la vie („taký je život“) s veršami ako „hrajte ještě dál, naposledy“. Po medializovaných informáciách o Gottovom zdravotnom stave je odkazovania na úpadok, zánik a smrť viac než dosť, a to ste ešte nepočuli, z akých zaprášených katakomb sa prediera Vášáryovej hlas, keď sa podnapitá Eva pokúša pridať k „božskému Kájovi“. Moment vyniká aj absenciou inej hudby vo filme.

Hoci sa bazén stáva pre Generáciu 90 klišéovitým prostredím, keď ho dokážu využiť nielen na asociovanie protikladu smrti a zrodu (krstu), ale aj na takú emocionálne vyčerpávajúcu záverečnú scénu ako Škop, nebudem zbytočne pindať. Zoberiem to ako prihlásenie sa k spoločnej duchovnej základni, zdôraznenie tematickej a štýlovej blízkosti s Vojtekom, Lehotským či trebárs Kerekesom (ten zrobil až celovečerák o plavárni v Košicoch).

---