Hurvínek a kúzelné múzeum, 2017 © CinemArt SK Hurvínek a kúzelné múzeum, 2017 © CinemArt SK

Hurvínek je pre našich západných susedov kultový. Nasvedčujú tomu prirovnania ku kultúrnemu pokladu a často skloňovaná typická poetika. V tomto sa musím spoľahnúť na informáciu z druhej ruky, keďže osobne nostalgicky spomínam na celkom iné rozprávky a o Hurvínkovi som ešte pred týždňom vedela asi toľko, ako on o „válce“. Ponechám teda jeho úctyhodnú 90-ročnú históriu hulvátsky bokom, aby som domnienkami nebúrila znalcov klasiky.

animovaný, komédia
2017 / 85 min. / MP 12

Originálny názov
Hurvínek a kouzelné muzeum

Česká republika / Rusko / Belgicko

Réžia
Martin Kotík, Inna Jevlannikova
Scenár
Jesper Møller, Petr Nepovím, Miloš Kirschner
Hurvínek a kúzelné múzeum je celovečerný animovaný film, teda od neho budem očakávať to, čo od ktoréhokoľvek iného filmu v žánri. Tvorcovia od neho na oplátku očakávali, že snímka priblíži tento český kultúrny fenomén novým generáciám, a to verne k tradícii a moderne zároveň. Takže v 3D.

Na tú hurvínkovskú poetiku dohliadal pri tvorbe Miloš Kirschner ml., syn jedného z troch bábkohercov, ktorí počas toľkých rokov prepožičiavali svoj hlas Hurvínkovi aj jeho otcovi Spejblovi. O scenár sa ďalej postaral Petr Nepovím, ktorý s režisérom Martinom Kotíkom spolupracoval aj na jeho iných filmoch, a dánsky animátor a príležitostný scenárista a režisér, Jesper Møller. Traja sú už riadna partia a nad scenárom sa spolu krčili vraj až tri roky.

O ďalších päť a pol roka sedím v kine a dúfam v skorý koniec. Počítam čechizmy a vokatívy, lebo aj to je lepšie, ako dávať pozor. Premýšľam, či tá poetika obchádza len mňa. Mrví sa ten starší pán o dva rady nižšie preto, lebo mu stŕpli nohy alebo tiež bojuje s rozpakmi?

Budem férová, Hurvínek sa má čím pochváliť – len toho, na jeho škodu, fakt nie je veľa. Motív záchrany bábkového divadla a jeho „magického“ sveta síce nie je svetoborný, no funguje dobre. Staršie kultúrne formy vytláča moderný a priamočiarejší mainstream, tak prečo ho tiež nevyužiť na protiútok? Bábkový Hurvínek a jeho kompánia dostanú ľudskú podobu a sú to práve oni, ktorí zachraňujú bábkové divadlo pred skazou.

Hurvínek a kúzelné múzeum, 2017 © CinemArt SK

Akurát sa scenár nevedel rozhodnúť, kto ten armageddon má spôsobiť. Ponúkne nám diabolsky sa chichotakúceho primátora, ktorý by rád postavil pomník svojmu egu, a aj diabolsky sa chichotajúceho stredovekého majstra bábok, ktorý by zas rád všetkých a všetko premenil na svoje vlastné súkromné divadlo. Obaja sú skrátka zlí a robia zlé veci a vyzerajú zlovestne a… bodka. To filmu stačí.

S jedným sa porátajú skôr, s druhým neskôr a medzitým scenár vyťahuje jeden nový motív za druhým, akoby šlo o exhibíciu, navyše podporenú motívom videohry. Takže Hurvínek vlastne prechádza levelmi, ktoré musia najmä okázalo tromfnúť ten predchádzajúci. V tejto fáze je vám jasné, že film celkom rezignoval nielen na logiku, ale aj na zmysluplný dramaturgický oblúk, ktorý napokon vykrešú zo zopár emocionálne silených scén.

Pre mňa sa tým skutočným záporákom stal samotný Hurvínek. Bite sa pŕs koľko chcete, vzývajte nepreniknuteľné kultúrne poklady, no lajdácke chlapčisko, ktoré raz sebecky klame, inokedy sa riadi rozmarmi a po celý čas ľahostajne ohrozuje seba a každého okolo len preto, že sa chce dostať do akejkoľvek siene slávy – to predsa nie je hrdina. To, že si chyby svojho konania v závere obligátne pod tlakom okolností prizná, na jeho protivnej povahe nič nemení.

Hurvínek a kúzelné múzeum, 2017 © CinemArt SK

Horšie je, že podobne silený katarzný moment scenár doprial i jeho otcovi Spejblovi. Ten totiž nad Hurvínkovým bezvládnym telom kdesi uprostred filmu odvoláva svoje celkom pochopiteľné a racionálne rodičovské správanie. Kajúcne sa ospravedlňuje nezodpovednému faganovi. Hurvínek vtedy precitne, ani na moment nezaváha a pošle otca do prdele. Toto je onen kultový hrdina? Ak áno, potom mu jeden a pol hodinová minutáž fakt nesvedčí.

Zle dopadla aj filmová Mánička. Ako som sa dočítala, v kánone ide o postavu, ktorá Hurvínka neustále opravuje a podpichuje. Také prešibané červenovlasé dievča, podľa okuliarov zrejme aj bystré. Tvorcovia sa ale domnievali, že v celovečeráku by taká postava divákom brnkala na nervy (tušili vôbec, že to zvládne Hurvínek a celkom sám?), a tak z nej urobili menšiu podrývačku a väčšiu kamarátku.

Nuž, gratulujem, Hurvínek dostal vlastnú cheerleaderku. Mánička je vo filme totiž takmer stále, no povie toho zúfalo málo a aj to je skôr dialógová vata. Híka a ujúka, keď ide do tuhého (asi aby nebolo pochýb, že to sú scény plné napätia) a tlieska a chichoce sa, keď sa Hurvínkovi v tom jeho pochabom počínaní darí. České feministky, zvyšok nechám na vás.

V dialógoch však film vôbec nediskriminuje, bezvýznamné reči nadelil každej postave rovnakým dielom. Je to akoby postavy rozprávali, lebo sa to vo filme sluší. Keď niet o čom, tak aspoň ó-kajú, chechlia sa a celkovo ponúknu úžasne pestrú zbierku citosloviec, ktoré sprevádzajú nekonečné a samoúčelné akčné scény. Inak to vraj nejde, keď robíte film – povedala pred pár rokmi (už  zosnulá) Helena Štáchová, bývalá riaditeľka pražského Divadla Spejbla a Hurvínka. Akcia je moderná a v animákoch dupľom, takže tempo je rýchle, no v napätí nie ste. Dúfate, že vás čoskoro vyslobodia titulky. Najmä vtedy, keď sa soundtrack inšpiruje playlistom kolotočára.

Hurvínek a kúzelné múzeum, 2017 © CinemArt SK

Hurvínkovi však treba priznať, že v počítačovej animácii prekonal regionálne očakávania. Dizajn bábok ako aj priestoru, kde sa dej odohráva, je na veľmi dobrej úrovni. Potešil ma najmä jemne trhaný pohyb oživených bábok a rozostretý poletujúci prach, ktorý sa z času na čas zaligotal na obraze – až kým nebolo jasné, že nejde o jemný detail dotvárajúci atmosféru, ale že skrátka cyklicky prelietava priestorom. Čím tajomnejšie to má pôsobiť, tým častejšie. Potom vám tak, ako skoro všetko, lezie na nervy.

Znie to neuveriteľne, ale Hurvínkovi sa podarilo negatívne ovplyvniť aj slovenský dabing. Nedokázal sa totiž vzdať čechizmov, ako napr. toho ich „šmária“, ani tvarovo odlišného a pre súčasnú slovenčinu tak neprirodzeného vokatívu. Bolo nám to treba, „taťuldo“?

Aby toho nebolo málo, keď som raz pohoršene sklopila zrak a len sa započúvala, miesto Hurvínka som zrazu počula českého zeleného mimozemšťana. Nie, nebol to ON – ten Bohdan Tůma, čo s českým prízvukom a melódiou reči rozdáva tablety aj v slovenskej reklame. Bol to Slovák jak repa, dabingový herec Peter Krajčovič, ktorý kedysi famózne nadaboval napr. trojicu seriálových káčerovcov. No trafil sa presne tam, do tej farby hlasu, ktorý sa nezvratne zarezáva do pamäti, škerí sa a máva motorovou pílou.

Nech je tá hurvínkovská poetika aká chce, nemala by slúžiť na ospravedlnenie toho, čo by ste inej animovanej komédii pre deti ani za svet neodpustili. Film s nesympatickým hrdinom a pochybným mravným posolstvom, ktorého scenár trieštia nesúvisiace hedonistické epizódy, nepatrí pred detského diváka.