Loznica nemohol kritiku na tejto úrovni točiť v Rusku. Ako model poslúžila väznica v lotyšskom Daugavpilse, kde väčšina populácie sa aj tak hlási k ruskej národnosti a ešte viac ich govori. Taxikár vysvetľuje krotkej, že na obrovskom väzení závisí celá ekonomika mesta: „Väzenie pomáha ľuďom prežiť.“
V súčasnej sterilite, ktorá sa na nás divákov znáša z každej druhej vykalkulovanej žánrovej rozcvičky, je nutné oceniť nekompromisný pohľad na problematiku života v trojici, ktorá tu už síce párkrát bola, ale málokedy v takto zvlčilej podobe.
Vizuálne príjemná oddychovka na jesenný večer je povinnou jazdou pre všetkých fanúšikov bratov Coenovcov. Pre tých ostatných zrejme bude príjemne strávenou chvíľou pri dobrom filme, ktorý možno aj mal potenciál byť nadpriemerný, len akosi nenašiel ten špecifický prvok, ktorý by ho do tejto kategórie dostal.
Skupina nemeckých robotníkov prichádza do odľahlého horského kraja v Bulharsku, aby tam postavili vodnú elektráreň. Sami seba vnímajú ako predstaviteľov pokroku v chudobnom a primitívnom prostredí, robia si žarty z miestnej „civilizácie“ a „známok života“. Na stožiar vyvesia spolkovú vlajku, jeden z nich, Meinhard, nasadne na krásneho neosedlaného koňa, ktorý sa voľne pasie v kopcoch, predák Vincent nevyberane obťažuje miestne ženy pri kúpaní v rieke.
Kým my sa desíme sýrskych utečencov a srbských robotníkov, francúzska vláda už roky rozbíja tábory a deportuje Rómov z krajín EÚ. Možno by mali začať opäť deportovať aj vlastných, aký je v tom zásadný rozdiel?
V bežnej distribúcii sa ocitla snímka, ktorá si na jar podmanila festival v Cannes. Tu sa nielen uchádzala o Zlatú palmu, ale mnohých presvedčila, že Robert Pattinson má upírsku ságu už ďaleko za sebou a pred sebou veľmi sľubnú kariéru.
Diváci, ktorí knihu nečítali, budú mať na tento film zákonite iný názor, ako tí, čo áno. Pre obe skupiny to však bude rovnako neuspokojivé.
Ako poučnú rozprávku, všeobecnú story s miestnymi špecifikami, poňala Mečiara Tereza Nvotová. Nejde vás zahltiť faktografiou, z vodcovej politickej a osobnej dráhy vyberá míľniky verejnosti dôverne známe, dramatický vrchol tvorí dianie okolo únosu Kováča mladšieho a defacto politická vražda Róberta Remiáša, nad ktorou Mečiar sebe a svojím kumpánom umyl ruky amnestiou, udalosti spopularizované jarným Únosom.
Fiktívny svet rozvinuli do hĺbky i šírky, vniesli do príbehu viaceré kľúčové otázky a témy a zároveň sa snažili hľadať odpovede na tie z pôvodného filmu. K materiálu pristupovali veľmi citlivo a výsledkom je filmársky výnimočný film so silnými charaktermi a dobrým rozprávačstvom, ktorý si ctí aj románovú predlohu svojho predchodcu.
Zvjagincev ponúka naozaj detailne prepracovanú štúdiu zúfalstva, až vás donúti spytovať vlastnú definíciu lásky a jej miesta v živote. Fúzia rumunskej novej vlny s poetikou a psychológiou od Tarkovskeho prináša neskutočný filmový zážitok.
Minimálne scenáristicky ešte solídnejší debut než Nvotovej Špina. Niežeby to bol silnejší príbeh, ale nenabúrava sa uprostred do úplne inej témy, pričom v ostatných kategóriách za ňou v ničom nezaostáva.
Spoločnou témou štyroch krátkych filmov mal byť strach, „jedna z najčastejšie sa prejavujúcich ľudských emócií“. Že sa fakt robia kvázigeneračné kolekcie, pardon kompilácie, je znakom prekvitajúcej karpatskej kinematografie, to zas bude ochkania nad číslami v ročenkách. Páni, prekonávame rekordy!