Scenára, ktorého premisa ponúka veľa na komiku bohatých situácií, napísal pomerne neznámy Mark Perez. Na prepísanie ho po kúpe práv dostala tvorivá dvojica, ktorá si v Hollywoode urobila očko scenárom k úspešnému Spider-Man: Homecoming.
Nová dráma nemeckého režiséra tureckého pôvodu Fatiha Akina je plná bolesti, nádeje, túžby po pomste a rovnako aj výborných hereckých výkonov – najmä Diana Kruger v nej podáva svoj životný výkon. Otázka tureckej menšiny v Nemecku je stále aktuálnejšia, preto sa niet čo čudovať, že i napriek istým obavám jej Fatih Akin venoval svoj nový film. Inšpirovali ho…
Toto nie je pekný film. Ukazuje, čo dokáže vojna urobiť aj s dominantnými silnými chlapmi, avšak využíva aj vtipné okamihy na zmiernenie atmosféry. Však je to film z Balkánu. Najlepšia terapia je, samozrejme, rakija. A tak môžeme sledovať s tragikomickým humorom chlapov, čo chceli byť chlapcami, hrať sa na vojnu, či spoločne si pospevovať obľúbenú ľudovku.
Kontrastné zasadenie komplikovaného, no veľmi čistého vzťahu, na tak odporné a špinavé miesto ako sú jatky, dáva príbehu úplné nový rozmer. Grafické zábery krvi, spracovávania porazených kráv či sledovania hardcore porna osviežujú tento inak jemnný film a fungujú rovnako dobre ako situačný humor, o ktorý nie je núdza. Bizarné divadielko sa premieňa do komplexnej snímky.
Letnú lásku, dúfam, zažije ešte veľa ľudí. Mnohí z tých, ktorým sa to podarí, ostávajú do smrti v presvedčení, že to bol najkrajší čas ich života. Luca Guadagnino ukazuje, že majú v mnohom pravdu.
Liam Neeson je fajn, dostať ho do hlavnej postavy je fajn, nedať mu však žiadneho sparing partnera, to už fajn nie je. Do kina sa na to však oplatí ísť. Viac ako nad posolstvom budete cestou z neho premýšľať nad tým, do akého dopravného prostriedku pošle Neesona režisér najbližšie.
Helene Hegemann zanedlho oslávi (ešte len) 26 rokov, ale svoj prvý film natočila už dekádu dozadu. V roku 2010 vydala knihu Axolotl Roadkill, ktorá sa okamžite stala bestsellerom. Uvádza sa, že kontroverzným. Provokoval obsah tvorený dobrodružstvami 16-ročnej Berlínčanky s nočným životom vyplneným klubmi, žúrmi, drogami, chlastom a staršími milenkami/cami.
Uvedomovanie si satirického rozmeru snímky nepodmieňuje zážitok z nej. Uteč sa dá bezproblémovo vnímať ako príslušne krvavý zľahka postmoderný horor. Postmoderný v zmysle, v akom sú všetky horory po Vreskote postmoderné, teda že sa vyžívajú v upozorňovaní na žánrové postupy a typické prvky. Najčastejšie cez poučené postavy, v tomto prípade kamaráta Roda.
V inšpiratívne zrežírovanom podobenstve, zahalenom do nostalgického swingového oparu, s bohatou vizuálnou symbolikou, logicky založenou hlavne na vode, s vtipnými dialógmi a silnými hereckými výkonmi, zaslepenosť a brutalitu poráža otvorenosť a láska. Aspoň niekde.
Odkedy sa Stevenovi Spielbergovi dostal do pozornosti scenár Lizy Hannahovej až po špeciálnu premiéru v závere decembra neubehol ani celý rok.
Krajina stredozápadu, malé mesto, svojrázne postavičky. Americana. Pred siedmimi mesiacmi tu ktosi znásilnil a zavraždil tínedžerku. Vyšetrovanie sa nikam nepohlo. Mildred Hayes, matka obete, si prenajme tri billboardy na odľahlej ceste, ktorou chodia „iba stratení a retardi“. Stojí na nich postupne:
„Znásilnená, keď zomierala.“
„A stále žiadne zatknutie.“
„Ako to, náčelník Willoughby?“
Yorgos Lanthimos prichádza s novým filmom. Po gréckych drámach Kinetta, Kynodontas, Alpeis a filozofickcom skoroscifi The Lobster servíruje artovejšiemu publiku Zabitie posvätného jeleňa. Emočne náročná žánrovka láka do kín hviezdnym obsadením a prísľubom komplexného filmu plného skvelých hereckých výkonov, precíznej formálnej práce a silnej témy, ktorá zoviera žalúdok. Nie tak celkom.