© Film Europe Media Company

Skupina nemeckých robotníkov prichádza do odľahlého horského kraja v Bulharsku, aby tam postavili vodnú elektráreň. Sami seba vnímajú ako predstaviteľov pokroku v chudobnom a primitívnom prostredí, robia si žarty z miestnej „civilizácie“ a „známok života“. Na stožiar vyvesia spolkovú vlajku, jeden z nich, Meinhard, nasadne na krásneho neosedlaného koňa, ktorý sa voľne pasie v kopcoch, predák Vincent nevyberane obťažuje miestne ženy pri kúpaní v rieke.

Chovajú sa ako moderní kolonizátori, pionieri odhodlaní skrotiť divočinu a miestnych divochov. Prišli pomáhať, tvoriť infraštruktúru. Vo veľkorysom úsilí ich pribrzdí nedostatok štrku a vody. Úmerne so zaostávaním voči plánu a rastom nervozity početnejšie sú aj ich kontakty s domácimi. To sa týka hlavne Meinharda (Meinhard Neumann). Nezaraditeľný samotár, outsider skupiny, z nich najskôr nadviaže styky s miestnymi a ďalej ich prehlbuje. Cez koňa sa spriatelí s Adrianom a jeho rodinou. Voľne sa producíruje po dedine, pomáha pri robote a zakrátko si získava priazeň aj tých odmeranejších členov komunity.

Jeho úsilie o porozumenie a zblíženie má na jednej strane pozitívne dôsledky aj pre jeho tím. Adrian (Sjulejman Alilov Letifov) im môže pomôcť s materiálom a pri ústupkoch z oboch strán by mohli dostať od dedinčanov aj vodu. Na strane druhej Meinhardovu misiu lámania ľadov sprevádza nepríjemný rozmer bieleho spasiteľského komplexu. Mohol by som vynechať prívlastok „biely“, ale vzhľadom na tmavší odtieň pokožky bulharských dedinčanov a príslušné odkazy na ikonografiu westernu a koncept nordickej rasy si myslím, že môže ostať. V čom sa prejavuje? Meinhard sa hlási k identite vojaka, ktorá vyplynula z nedorozumenia. Označuje sa za príslušníka cudzineckej légie. Prischne mu prezývka „Legionár“, rastie mu autorita nielen v očiach dospievajúceho Vanka, ale aj starších chlapov (a vari aj žien).

V konfliktoch s miestnymi šedými eminenciami začína dokonca ochraňovať Andriana ako jeho bodyguard s nožom či puškou v ruke. (Zbrane tiež patria k typickým westernovým motívom.) Čo sú to za ľudia, sa len ťažko dá jednoznačne povedať. Režisérka Valeska Grisebach v nich akoby zmontovala balkánsky organizovaný zločin, nefunkčnú byrokraciu a skorumpovaných politikov. Aj tak reprezentujú až druhoradé, ba treťoradé skríženie záujmov. Respektíve odhaľujú, že najdôležitejšie trenie nie je ani tak medzi Nemcami a Bulharmi kolektívne ako medzi Meinhardom a… svetom?

Postavami osamelých hrdinov (antihrdinov, kohokoľvek) sa westerny priam hemžia. (Dobrá blbosť.) Ich vnútorný zápas medzi protikladmi civilizácia-divočina, poriadok-bezprávie, usadenosť-voľnosť sa u Meinharda máličko obmieňa na rozpor medzi výlučnosťou a spolupatričnosťou (komunitou). Ako z vývoja vzťahov vnútri nemeckej skupiny vidíme, Meinhard nie je tak celkom „ich“. Z rozhovoru na začiatku je zjavné, že Vincent (Reinhardt Wetrek) ho predtým nepoznal. Neskôr mu Vincent povie otvorene: „Buď si s nami alebo s nimi“, mysliac na dedinčanov. Meinhard nemá ženu a deti, ešte aj brat mu zomrel. Takže sa vlastne nemá ku komu vrátiť a vyvíja nesmelú iniciatívu v zmysle, že by mohol byť doma aj v chudobnej bulharskej dedine.

© Film Europe Media Company

Na to, aby sa mohol stať skutočným členom komunity, sa však potrebuje zbaviť persóny, ktorú si v styku s domácimi vytvoril, masky westernového hrdinu. Že mu je v nej veľmi príjemne, prezrádza aj ďalšia situácia, na ktorú sme privyknutí z nespočetných variácií, kartová hra v „salóne“ (putike). O peniaze. A Meinhardovo ďalšie správanie potom, čo vyhrá veľkú sumu. 

Grisebachovej produktívna hra s prvkami žánrovej štruktúry sa dostáva na vyšší stupeň, keď do sporu medzi Meinhardom a Vincentom vstupuje okrem vzťahu k dedinčanom ako celku a vzťahu k miestnej prírode (reprezentovanej koňom) aj vzťah k Viare (Viara Borisova). Záujem o ňu má najskôr Vincent, kým Meinhard sa krúti okolo Venety (Veneta Frangova). Keď mu však legionárska sláva stúpa do hlavy, vyfúknuť ženu sokovi sa tiež zdá žiaduce. Hlavne keď je mladšia a odpadajú problémy s dorozumením. (Viara vie po nemecky.)

Či vypláva na povrch čistá duša alebo smradľavý podliak, by sa ukázalo jednoznačne v závere hocijakého westernu. A niečo sa ukáže aj v záverečných scénach Westernu. Vďaka poctivému balkánskemu disku zvukovo najbohatších z celého filmu, lebo inak diváka okrem veristickej kamery, dialógov v dvoch  navzájom veľmi cudzích jazykoch a veristických ruchov nemá veľmi čo pútať. Valeska Grisebach vo svojom treťom celovečernom filme rozpráva o hraniciach v Európe, ktoré sa občas považujú za zaniknuté („Sme späť a trvalo to len 70 rokov“, žartujú Nemci vo filme), aj o vnútorných limitoch slobodného a osamelého súčasníka. Žánrové prvky westernu v službách stoického realizmu berlínskej školy.