© PubRes

…bolo jedno kráľovstvo, kde vládol starnúci kráľ, čo napriek pokročilej svalovej atrofii a demencii stále sám seba vnímal ako mladého, progresívneho šviháka alebo sa o tom snažil presvedčiť všetkých naokolo. Ako však kráľ choromyseľnel viac a viac, vinou jeho prísnej, zato inak neschopnej vlády sa nálada obyvateľstva zhoršila natoľko, že sa proti nemu vzbúrilo. Kráľovi to už bolo aj tak jedno, dávno stratil spojencov, boli z rovnakého cesta ako on a boli aj v podobnej kondícii, občania sa nad ním civilizovane zľutovali a nechali ho dožiť pokojne na dôchodku, síce už nie v paláci, ale na chalupe. Aspoň on to vnímal ako chalupu.

Originálny názov
Mečiar

dokumentárny
2017 / 89 min. / MP 15
Československo

Réžia
Tereza Nvotová
Scenár
Tereza Nvotová, Josef Krajbich
No kráľovstvo potrebovalo nových správcov, takých, čo by neboli veľmi zaviazaní ex-kráľovi, a tak skompromitovaní. Konalo sa veľa výberových konaní a ešte viac konkurzov, aj na tie najvyššie posty. (Čo neskôr zúčastnení vnímali ako holý nezmysel.) Za ministra vnútorných záležitostí kráľovstva vybrali chlapa, ktorý sa všetkým zdal byť na svojom mieste, hoci ho nikto nepoznal. Čoskoro sa ukázalo, že minister je šikovne prezlečený obludný drak. A nebol to taký ten drak, čo priletí raz za rok, aby zožral obetovanú pannu. On sa tu chcel usadiť natrvalo a ovládnuť celú krajinu. A keďže disponoval magickými schopnosťami či zásobou účinných trikov (nechám na vaše posúdenie, milé deti), aj sa mu podarilo zem opanovať. A ešte všetkých presvedčil, že je to v ich vlastnom záujme.

Časom sa však odhaľovala jeho pravá dračia tvár alebo skôr papuľa a začal dokonca chrliť okolo seba oheň, čím vcelku dosť ohrozoval na živote svojich poddaných. Pardon, spoluobčanov, lebo tak ako sa jeho predchodca kráľ hral na veľkého rovnostára, tento bol zase skrz-naskrz demokrat. (Poznámka pre hlúpejšie deti: demokracia je vláda ľudu. Kráľ označoval svoju vládu za „ľudovú demokraciu“, doslova ľudovú ľudovládu, čo je taký nezmysel, až mu niektorí ľudia uverili. Drakov systém sa označuje ako zastupiteľská demokracia, fígeľ je v tom, že ľud vládne prostredníctvom svojich volených zástupcov a ako vidno na našom príklade, ľud dokáže spomedzi seba vybrať naozaj pozoruhodné exempláre ľudského rodu.)

Jedného dňa toho mali spoluobčania dosť a zvolili si iných zástupcov, čím vlastne zvrhli dračiu zlovôľu. Drak bol po toľkých rokoch nosenia prevlekov a rafinovaných lží sám pevne presvedčený, že nie je žiadny drak, ale najväčšia obeť v tejto čarosmutnej bájke. Urazený na celý svet zmizol z očí. Všetkým padla žula zo srdca, a keď sa opäť našiel, občania sa nad ním civilizovane zľutovali a nechali ho dožiť pokojne na dôchodku, síce už nie v paláci, ale na chalupe. Aspoň on to vnímal ako chalupu.

© PubRes

Ako poučnú rozprávku, všeobecnú story s miestnymi špecifikami, poňala Mečiara aj Tereza Nvotová. Nejde vás zahltiť faktografiou, z vodcovej politickej a osobnej dráhy vyberá míľniky verejnosti dôverne známe, dramatický vrchol tvorí dianie okolo únosu Kováča mladšieho a defakto politická vražda Róberta Remiáša, nad ktorými Mečiar sebe a svojím kumpánom umyl ruky amnestiou, udalosti spopularizované jarným Únosom. Rozprávky nemávajú iba šťastné konce. Vladove skazky Tereza zátvorkuje súčasným ficovským režimom. Pri pohľade na smerácke emdéžetky a iné kampane s podobnou fanúšikovskou základňou, aká plnila v 90. rokoch mítingy Mečiarovho HZDS na Pasienkoch, azda netreba dovysvetľovávať.

Mečiar fakticky hovorí o Elektre ako o chalupe. S takou úprimnou tvárou, ako keď kryl Lexovo zneužívanie tajnej služby alebo mával do kamery na rozlúčku s patetickou piesňou na perách, večný romantik, „vždy mal pri sebe vázu“, dodnes víta návštevy v jeho „chalupe“ obraz kytice na stene predizby (aspoň v čase Terezinho nakrúcania to ešte platilo). Nvotová sa s ním bavila (natáčala ho) prakticky len raz, keď pred pár rokmi končila bakalárku na dokumentaristike. Študentský krátky film, založený na tomto interview, sa premietal na jihlavskom festivale, kde si vraj uvedomila, že nielen ona sa potrebuje vysporiadať s bájnou postavou svojich detských hier, ale existuje aj spoločenská objednávka.

Dokopy „súčasný“ Mečiar rozpráva na kameru takých 10-15 minút, odhadujem, čo je aj úplne dosť, lebo čím menej tento zarytý konšpirátor a klamár dostane priestoru šíriť svoje toxické bludy o sebe a o krajine, ktorej trikrát vládol, tým lepšie. Len tak medzi rečou sa prirovná k najväčším národným martýrom: „Štefánik je otvorený…“ V zmysle, že čo ak ho naozaj zostrelili, pod čo sa nijaký seriózny historik nepodpíše. Starý manipulátor vie, kto v skutočnosti zorganizoval a vykonal zavlečenie prezidentovho „chlapca“, ale nepovie to filmárke ani národu, lebo ešte nie je ten správny čas.

Inak Tereza podáva svoju zamýšľanú story v dvoch prepojených plánoch – v súkromnom a celospoločenskom. Zaobstarávajú ich archívne zábery (aj fotky) a výpovede priamych účastníkov či analytikov (za prvých napríklad Petr Pithart, Oskar Fegyveres a – apage Satanas – Fedor Gál, za druhých Martin M. Šimečka či Marián Leško). Sriedajú sa so súčasnými zábermi epickej šírky na dôležité dejiská príbehu ako bývalý Skloobal, či ako sa to volala fabrika v Nemšovej, kde Vladimír Mečiar do revolúcie robil podnikového právnika, parlament, prezidentský palác, miesto Remiášovej smrti s pomníkom a podobne.

Hlavný kameraman Martin Žiaran často využíva dronové zábery z výšky. Mimo prvoplánovej atraktívnosti posilňujú „kdebolotambolovský“ rozmer dokumentu. Celé to, osobnú aj historickú linku, prepája Nvotovej ležérno-uštipačný voiceover. So zvukom jej hlasu by som chcel zaspávať aj zobúdzať sa už do konca života. A tie jej suché hlody typu „Slováci z komunizmu celkom profitovali, postavili si domy, nakúpili autá… A tak revolúcia prišla z Prahy.“

© PubRes

Do skladby výsledku výraznou mierou prispel strihač Josef Krajbich, spojený s prestížnymi televíznymi produkciami ako České století, až tak, že je uvedený ako spoluscenárista. Muselo dať ohromné množstvo lopoty prestrihávať a usporadúvať stovky hodín materiálu do odsýpajúceho a zmysluplného naratívu. Ani som necítil pachuť tendenčnosti, hoci je jasné, kde režisérka stojí. História sa síce silne zjednodušuje, ale ak má mať účasť HBO Europe na projekte nejaký zmysel, mal by byť zrozumiteľný aj v krajinách, kde naše reálie nikto neregistruje. To sa podarilo.

Isteže sa dali niektoré vyjadrenia preformulovať alebo „upresniť“ a veci zapadajú do dramatického oblúku akosi príliš hladko. Zaznie napríklad, že po voľbách v roku 1998 sa Mečiar stiahol do ústrania a už sa nikdy nevrátil k moci. Pre Terezino-Josefovu metódu a celistvosť tvaru už nie je dôležitá taká malá peripetia, že sa ešte dvakrát pokúsil stať prezidentom, čím minimálne v priamej voľbe v roku 2004 zasa primal väčšinu „ľudu“, aby volila proti nemu. Či už ľud, alebo jeho ctení zástupcovia zostali dva razy odkázaní na menšie zlo, ktoré v jednom prípade predstavoval bývalý vysokopostavený komunista, potom jeho vlastný gašpar, teda predseda mečiarovského parlamentu.

„Prenosný“ moment príbehu – aj v čase, aj v cudzine – o „krajine, ktorá stratila rozum“ (zamýšľaný podtitul anglického názvu filmu), je hádam jasný. Iný gašpar na čele krajiny, čo dokázal zmanipulovať davy, Trump. A ďalší takí, ktorých sa za posledné roky len v Európe urodilo hojne. Nakoniec, demagógiu, ovplyvňovanie verejnej mienky pre zištné ciele aj Nvotová vníma priam osudovo ako kolobeh (keď pointuje Ficom) a patrí k nosným témam jej Mečiara. Za druhú hlavnú hviezdu sa dá považovať Fedor Flašík, čo si tu honí ego rečami, že nikto sa nerozhoduje vo voľbách rozumom (azda okrem kaviarne – jeho výraz – , výrazne menšinovej, preto zanedbateľnej).

© PubRes

Všetko je to o emóciách, a keď politik má dostatočnú charizmu, aby ho ľudia mohli milovať alebo aspoň sympatizovať, môže mať úmysly na úrovni trojhlavého draka. I našiel si Fedor po Mečiarovom ústupe novú hračku, a podelil sa o ňu s nami všetkými. Dúfam, že mu lichotí miera zodpovednosti za Vlada a Roba, akú mu dokument prisudzuje. Pritom Mečiarov kult vznikol bez Flašíkovej iniciatívy a excesy kampane v roku 1998 (Cardinale, Schiffer, Depardieu?!) volebnému výsledku HZDS preukázateľne nepomohli. Ani napumpovaná kampaň Smeru v roku 2002 neskončila jeho víťazstvom, musel sa porúčať do opozície a páni investori odložiť splátkový kalendár o štyri roky.

Dokonca by sa dalo povedať, že Mečiar stvoril Flašíka. Jeho firma Donar získavala v polovici 90. rokov lukratívne zákazky ekvivalentne s mečiarovskými privatizérmi a v ojedinelom rozhovore pre Pravdu roku 2008 expremiér vyhlásil, že Flašík na ňom „parazitoval“. Samozrejme, ako to už s vyhláseniami otca zakladateľa býva, v jeho verzii možno je aj nejaká pravda, ale ak áno, jedine preto, lebo sa mu práve hodí.

Nvotovej verzia Mečiara, ako každé umelecké (trebárs aj dokumentárne) spracovanie historických udalostí a postáv, nemieri za faktografickou nepriestrelnosťou, ale všeobecnejšou pravdou. Ako ľahko vedia ľudia nahradiť dezilúziu z jedného fanatizmu novým fanatizmom a triezvy odstup skúšajú vždy až v poslednom rade. Alebo ho nadobudnú s odstupom. Času.

Niektoré rozprávky nemajú (šťastný) koniec, milé detiská.