Niežeby sme nemali jasnú domnienku o tom, čo sa dialo. Prezidentovho syna neunesie nejaký radový kriminálnik a stôp po SIS-ke ostalo toľko, že vyšla na posmech. Pod vedením Ivana Lexu sa zapojila do politického boja medzi Mečiarom a Kováčom a nedokázala svoje zločiny ani dokonať, ani zamaskovať. Tajná polícia.

Odkazom vládnej reprezentácie tých čias nie je, že vytvorila slovenskú mafiu, aby sa nemusela zapodievať Albáncami či Ukrajincami, ako hovorí jedna z postáv. Baki Sadiki, niekto? Politici nevytvorili mafiu, politici jej začali zadávať zákazky, čím vytvorili podmienky beztrestnosti a bezprávia.

Vyvrcholilo to dodnes neobjasnenou vraždou Róberta Remiáša a Mečiarovými amnestiami. V marci 1998, doslova pár hodín potom, čo sa stal zastupujúcim prezidentom, Vladimír Mečiar znemožnil stíhanie páchateľov v prípadoch zavlečenia Kováča mladšieho do Rakúska a zmareného referenda z roku 1997.

Dodnes sa potýkame s Mečiarovým dedičstvom v podobe oligarchie a partokracie, ideológie a metód Smeru, prevzatých od HZDS a v symbolickejšej rovine pri amnestiách. Post-mečiarovské politické reprezentácie sa ich opakovane pokúšali zrušiť, no aj keď sa už prakticky nedá nič vyšetriť a nikoho nebude možné po toľkých rokoch stíhať, aj tak ostávajú súčasťou nášho právneho poriadku.

Debata sa opäť zdvihla po smrti ex-prezidenta Kováča koncom minulého roku. Vhodne na marec zasa vyšlo uvedenie filmovej fikcie, spracovanej podľa skutočných udalostí, azda prvého slovenského politického trileru, ak nerátame Kandidáta, skôr satiru než triler. Únos vyvolal veľký záujem, prvý víkend v kinách prekonal čísla evitovskej romantiky Všetko alebo nič aj dánovského Červeného kapitána.

Najvyšší ústavní činitelia opäť pripúšťajú, že čosi by sa s tými amnestiami malo a dalo urobiť, za istých podmienok…

Continental Film

Vznik Únosu poznačilo typické slovenské vývojové peklo. Producentovi Milanovi Stráňavovi trvalo vyše sedem rokov, než film dokončil. Zbiehajú sa v ňom rôzne tvorivé koncepcie. Pôvodného režiséra Vlada Fischera vymenila Mariana Čengel Solčanská. Kým Fischer sa inšpiroval poviedkami Dominika Dána (Dán píše o únose a súvisiacich kauzách vo svojom prvom románe Popol všetkých zarovná), Čengel Solčanská „celý príbeh prepísala (a h)lavnú úlohu prisúdila mladej novinárke“.

Rebeka Poláková hrá novinárku Martu dobre, postava dáva na začiatku zmysel ako amalgám rôznych skutočných novinárov, ktorí o prípade písali, hoci má zvláštne pracovné nasadenie (o politiku sa raz zaujíma, raz nie). Jej hlavný záujem na začiatku je zistiť, kto zavraždil jej brata. A ešte mu aj odrezal hlavu. Cynický vyšetrovateľ Peter (Milan Mikulčík) jej s tým veľmi nepomáha.

V prvej polovici sa film venuje rovnomerne aj politickému zákulisiu, postavám prezidenta (Ján Greššo), „predsedu“ Maroša Kramára (teda premiéra Mečiara), prezidentovho syna (Juraj Hrčka) a predsedovho „Chalaniska“ (Milan Ondrík vo vychudnutej, no primerane úlisnej verzii Ivana Lexu). Sledujeme Lexove kontakty s mafiánom Efendim (Dano Heriban ako Miroslav Sýkora), Efendiho roztržku s ďalším gangstrom „Maďarom“ Binesom (Peter Oszlik). A dostávame sa aj k Remiášovcom a Fegyveresovcom, lebo Marta sa kamaráti s Robom aj Oskarom. Robo s mamou navštevuje povestné mítingy HZDS na Pasienkoch, Anne Remiášovej (Ingrid Timková) sa v tom čase ešte predseda páči. Každý si tu niečo nájde, nielen babky demokratky, ale aj mladý pár, ktorý sa olizuje v rade za Remiášovcami. Verte-neverte, v 90. rokoch bola politika lepšia ako kino.

Netradičná dramatická štruktúra, keď sa preskakuje z postavy na postavu, si vyžaduje značnú dávku pozornosti a trpezlivosti. Nie som si istý, či sa vám námaha vráti v podobe silného zážitku. Mňa začala v druhej polovici čoraz výraznejšia Martina dejová línia iritovať.

Continental Film

Okrem skreslenia novinárskej investigatívy má Marta oveľa väčší problém. Pozná všetkých vrátane Efendiho. Keby si na začiatku deja dala dve a dve dokopy alebo sa aspoň spýtala ľudí, o ktorých sa neskôr dozvieme, že s nimi bila partu už od puberty, mohla vyriešiť bratovu vraždu v priebehu piatich minút a nebolo by o čom. Skutočný rozsah jej známostí však zisťujeme, až keď režisérka potrebuje dej pohnať do vyvrcholenia.

Pritom všetky postavy, celá zápletka by fungovala aj bez Martinej bohyne z mašiny, ešte i tá línia ženského utrpenia by bola čistejšia s Remiášovou a odkazmi na Panenku Máriu Litmanovskú. Museli sme znásilňovať ďalšiu mladú ženu, aby bolo jasné, že mafiáni sú svine? Museli sme k aktu prizvať aj ďalšieho Solčanskej trpaslíka? Toho si požičala z Lásky na vlásku?

Keby odkazy na litmanovské zjavenia nestačili, Čengel Solčanská nie je ani zďaleka hotová s náboženskou symbolikou, a tak sa viackrát ocitáme v kostole, kde slúži omše Marko Igonda alebo na Kalvárii v Nitre, kde nám nejaké postavy aj poslušne umrú, aby sme už konečne pochopili, že láskou k blížnemu sa Cirkev môže oháňať, koľko chce, ale krvavej moci v 90. rokoch skôr napomáhala, než by jej odporovala. „Zločinu sa darí len vtedy, keď ho spoločnosť toleruje“, citát z filmu. Get it already?

Continental Film

Z Únosu sa nedozviete viac, než je všeobecne známe. No pokiaľ by rekonštrukcia mala byť najvyššou hodnotou, na to hraný film ani nemá slúžiť, a navyše sa rozptyľuje fikciami okolo Marty a krucifixov do tej miery, že Robo (David Hartl), najváčšia obeť nespravodlivosti, je odsunutý do polohy sympatického chlapca, ktorý má rád svoju mamku, začal by si s Martou, keby konečne privolila a kamarátstvo je mu prednejšie než ohrozenie vlastného života. O Oskarovi (Vladislav Plevčík), korunnom svedkovi proti SIS, tiež nevieme veľa, len že je bežný oportunista, ktorý sa zaplietol do veľmi škaredých aktivít svojho štátneho zamestnávateľa a musí sa skrývať. Ako sa vyhne prenasledovaniu, sa dozvieme iba cez záverečné titulky.

Nebyť tradičných filmových efektov v scéne Robovej smrti (výbuch, hudba), najväčšie sympatie by paradoxne mohlo vzbudiť Efendiho utrpenie, keď cez mobil počúva, ako mu strieľajú psy. A to je čo povedať, lebo inak má Efendi najbližšie ku karikatúre (slovenský mafián-gadžo). Napriek zaľudneniu deja rýdzimi národnými charaktermi, pýtajúcimi si karikatúry. Kováč nebol oveľa prezidentskejší ako Gašparovič, ktorý tu tiež epizódne vystupuje. Lexa bol vtedy krásne vypasený. Skutočná banalita karpatského zla.

Ako triler, v dávkovaní napätia, Únos funguje len čiastočne. A tak sa stráca dôvod, prečo by si ho mal pozrieť niekto vonku. „Našim“ ľuďom môže pripomínať, že 90. roky boli aj o temnejších fenoménoch ako šušťáky a kupónové knižky. Dalo sa to, myslím, spraviť tak, aby si divák odnášal celkovo silnejšie emócie a (hlavne) aby hlbšie prežil tragédiu rodiny Remiášovcov. Keby vo vlastnom príbehu nepatrili iba k viacerým vedľajším postavám.