Dvojitý milenec / L'amant double, 2017 © Filmcoopi Dvojitý milenec / L’amant double, 2017 © Filmcoopi

Stalo sa už relatívne zaužívaným javom, že najanimálnejšie, najmenej morálne prípustné ako aj najvzrušujúcejšie (pripúšťam, lietam v tom) snímky sa v posledných desaťročiach liahnu buď výsostne z francúzskej artovej produkcie, alebo sú o ňu minimálne koprodukčne obtreté.

dráma, romantický, triler
2017 / 107 min. / MP 15

Originálny názov
L'amant double

Francúzsko / Belgicko

Réžia
Franćois Ozon
Scenár
Franćois Ozon, Philippe Piazzo
Tematika partnerského vzťahu v trojici alebo, ak chcete, „menáge a trois“, sa v kinematografii datuje od nepamäti a v divácky nepohoršujúcej forme sme ju mohli okrem iných filmov vidieť napríklad v americkej študentskej kultovke On, ona a ja (1994), avšak v správne dávkovanej miere perverznosti, amorálnosti a vysmievaniu sa tradičným malomeštiackym hodnotám sú nekorunovanými kráľmi práve tvorcovia z krajiny galského kohúta.

Jedným z najpovolanejších je parížsky rodák Francois Ozon, ktorý sa štúdiom svojského ženského vnímania reality zaoberá v takmer všetkých svojich snímkach a na svetových filmových festivaloch sa mu už neraz dostalo zo strany žurnalistickej obce uznanie, že popri Pedrovi Almódovarovi je to práve on, kto ženám dokonale rozumie. Stačí spomenúť jeho predošlé diela ako Bazén (2003), alebo V dome (2012) a neostáva mi nič iné, ako skonštatovať, že čosi na tých tvrdeniach predsa len bude.

Jeho najnovšia sonda do ženskej duše, na prvý pohľad nepreniknuteľnej, je podľa očakávania miestami chorá, miestami znepokojujúca a miestami fascinujúca. Jej ústrednou hrdinkou je krehká Chloé Fortin (Marine Vacth), bývalá modelka, ktorá pre neustávajúcu bolesť v brušnej dutine začne navštevovať psychoanalytika Paula (Jérémie Reniér). Ten ju v relatívne krátkom čase zbaví bôľu, čím si zároveň vydláždi cestu k jej srdcu.

Idylku, ktorá vzhľadom na žáner filmu nemôže trvať večne, naruší jej odôvodnené tušenie, že Paul pred ňou čosi tají. Domnienky sa zakrátko zhmotnia a na scénu sa dostáva aj Paulovo jednovaječné dvojča Louis, ktorý je na veľké prekvapenie Chloé takisto psychoanalytikom. Túžba mať prehľad v tejto dezorientujúcej situácii privádza labilnú Chloé v ústrety nepoznaným sexuálnym deviáciám, otázkam dominancie ako aj na samotnú hranicu príčetnosti.

Dvojitý milenec / L’amant double, 2017 © Filmcoopi

Priaznivci celuloidových zhýralostí už zrejme tušia, v akej lige sa tu vlastne ocitajú. Okrem istej príbuznosti k relatívne nedávnej psycho-patologickej klasike Čierna labuť (2010) Darrena Aronofského sa dejová línia najväčšmi ponáša na kanadsko-americkú kultovú snímku Príliš dokonalá podoba (1988) od Davida Cronenberga. Len máloktorému filmu sa za poslednú dekádu podarilo tak verne priblížiť k atmosfére Cronebergovej „trojky s dvojčatami“ ako práve Dvojitému milencovi.

Pritom treba oceniť, že si film ponecháva aj hutnú dávku svojskej estetiky a vizuálnych chuťoviek, ktoré preukazujú, že Ozon je právoplatným členom elitnej skupiny spomenutých tvorcov, ktorému by žiadny príčetný chlap v tradičnom slova zmysle pravdepodobne svoju partnerku nepožičal na nezáväzné rendez vous osamote.

Film má, pochopiteľne, niekoľko prekvapivých momentov a nie som si istý, či som už teraz neprezradil viac, ako by bolo vhodné. Nezabudnuteľný je najmä úvodný obraz, ktorý prezrádza, že politická korektnosť, aféra MeTOO ani ženská emancipácia nie sú heslá, ktorými sa uberá myslenie a pozornosť tvorcu tejto snímky.

Za seba môžem povedať, že si vážim prístup filmárov podobného razenia, pretože v súčasnej sterilite, ktorá sa na nás divákov znáša z každej druhej vykalkulovanej žánrovej rozcvičky, je nutné oceniť nekompromisný pohľad na problematiku života v trojici, ktorá tu už síce párkrát bola, ale málokedy v takto zvlčilej podobe.