DOGG
Pochlapili sme sa, nebojíme sa natočiť strach

Spoločnou témou štyroch krátkych filmov zložených do podoby DOGG mal byť strach, „jedna z najčastejšie sa prejavujúcich ľudských emócií“ (Cinematik). Každý z nich poňal toto „zadanie“ po svojom, preto festivalový popis dodáva, že „strach môže mať rozličné podoby“. Že sa fakt robia kvázigeneračné kolekcie, pardon kompilácie, je znakom prekvitajúcej karpatskej kinematografie, to zas bude ochkania nad číslami v ročenkách. Páni, prekonávame rekordy!

Pravdepodobne DOGG do spoločného súhrnu neprispeje podstatnými percentami, ale kto sa naň dostane s popkornom po lakte a bez zbytočných predsudkov, môže dostať za svoje chechtáky celkom slušnú zábavu. Odporúčam pripraviť sa na rozvláčny a komparatívne fádny začiatok Slava Zrebného, kde Ivan Romančík, ex-Nová scéna, so svojou vznešenou slovenčinou predstiera bratislavského domovníka. Hlavná línia s čelistkou Monikou Hilmerovou a beztvárnym huslistom (preto Duet) funguje, pokiaľ pripustíme zopár bizarných zhôd okolností, ale celé to nejak príliš sentimentie.

O poviedke Opus Dei scenárista Peter Balko vypovedal, že to mala byť práve taká bizarná zhoda okolností spojená s prirodzeným napätím (dajme tomu strachom) pri pokusoch o počatie a tesne po počatí potomka. Viliam Csino vraj zatúžil po obohatení o silnejšiu hororovú rovinu, čo posunulo projekt do žánrovej paródie s niekoľkými až surrealistickými nápadmi (starý otec ako príslušník Hlinkovej gardy). Pokiaľ by dedek mal ešte fúziky, mohlo sa to volať Zgodenie Magiána a boli by sme jasní. Takto stále ide o časť, pri ktorej vám popkorn ľahko môže vyletovať okolo, čo sa natrasiete smiechom. Zavše mysleným, zavše je to aj tak jedno.

V Grassvaterovi prichádza vskutku najzábavnejšia časť celej antológie. Enrik Bistika (ročník 87), autor viacerých krátkych filmov a videoklipov (aj pre Boy Wondera, ktorý mu tu zahral malú rolu somráka), pôvodom z Medzeva (pri Košiciach), kde aj točí väčšinou svoje filmy (v kruhu rodiny a priateľov), sa úplne vysral na doslovné alebo akékoľvek priamočiare poňatie strachu. Urobil extrémne grafickú a nechutnú paródiu akčných gangsteriek, s opakovanými detailmi na vylučovancie procesy, pornočasáky a videjká, s hrubozrnnou blasfémiou (kňaz fúkajúci lajnu a tancujúci s kadidlom v kostolnej lodi), navyše plnú až absurdného násilia. Tento kus mal chodiť ako predfilm k Čiare. To by si hlavný film už nikto nepamätal a milému Enrikovi by celoštátna publicita priniesla sériu hejtov od každej druhej vplyvnej záujmovej skupiny v krajine vrátane ľudákov a svätuškárov.

Záverečná Game Jonáša Karáska zaujme štýlotvornými prvkami viac než námetom – ide o variáciu napríklad na Gamera z roku 2009 alebo jednej z epizód seriálu Black Mirror. Pre úplnosť dodám, že Karáskov námet podľa jeho slov pochádza z 2011. Takže sa hrá televízna reality šou o život. Navyše, nevyhnutný útek hlavného hrdinu (Marián Mitaš) – akčná podstata filmu – je vzhľadom na rozpočtové (ne)možnosti zostrihaný takým spôsobom, aby nebolo nič poriadne vidno. Pod štýlotvornými prvkami myslím celú postprodukciu a výstavbu sveta, v ktorom sa príbeh odohráva. Prostredie je hrou vizuálnych odkazov na rôzne svetové kultúry, zároveň odkazuje na videoherné architektúry (na ktoré sa, isteže, odvolávajú aj dej a kamera) a tvorí ho aj zvuková a textová zložka. Film používa vlastný umelý jazyk inšpirovaný najmä afrikánčinou, hemží sa nápismi, reklamnými sloganmi a spotmi a replikami moderátorky (Olívia Csiky-Trnka).

Je to trochu náročné na oči, ale treba uznať, že Karásek sa s tým naozaj vyhral a jeho verzia popkultúry je miestami správne šialená. Spomedzi zastúpených režisérov Jonáš s Enrikom preukazujú najvyššiu mieru (remeselnej) verzatility, lebo okrem strihu či scenáru zabíjajú čas aj kamerovaním či postprodukovaním. Oboje ich zásluhy sú zámerne vysoko pozerateľné (hoci Bistika je skôr pre tzv. „otrlého“ diváka), čo sa nie celkom dá povedať o Opus Dei (ono zámerne), ani o Duete (jednoducho mi prišiel vykalkulovaný, kazateľský a rozvláčny). Skrátka, zmiešané chute, ako to už býva pri poviedkových filmoch autorov z jednej nastupujúcej generácie (povedzme, jediný Karásek má za sebou celovečerák).

Projekt by mal vraj pokračovať ďalšími dvomi kompiláciami o základných emóciách. Nie je mi jasné, či to majú robiť tí istí režiséri alebo sa generačná pochodeň presunie do iných rúk. Hlavne nech sa opäť pochlapia a niečo spravia. Aj toto sa oplatilo spraviť. Aj keď k celku sa veľmi neplánujem vracať, verím, že sa našli a nájdu ďalší diváci, ktorí sa zabavia rovnako či viac.

---