© Film Europe

V názve svojho prvého hraného filmu po piatich rokoch sa ukrajinský režisér Sergej Loznica inšpiroval Dostojevského poviedkou o mladej žene, ktorá si vytrpí veľa nezaslúženého príkoria a nakoniec spácha samovraždu. Aj Loznicova „krotká“ hrdinka znáša veľké tlaky, ale viac zo starej poviedky nepobrala.

dráma, mysteriózny
2017 / 143 min. / MP 15

Originálny názov
Krotkaja

Francúzsko / Nemecko / Holandsko / Litva

Réžia
Sergej Loznica
Scenár
Sergej Loznica
Žije sama so psom v domčeku na okraji ruskej dediny, pracuje na benzínovej stanici, kde sa takmer nevyskytujú zákazníci. Raz po práci nachádza vyzvanie z pošty, aby si prebrala vrátenú zásielku. Na pošte za ňu musí zaplatiť, vymaľovaná pani za priehradkou neodpovedá na otázku, prečo sa zásielka vrátila. Objemná krabica v preplnenom autobuse cestou domov viacerým vadí a dávajú to nahlas najavo.

Aj na pošte, aj v autobuse sa vyskytujú prvé prejavy typicky sovietskeho spôsobu trávania času – státia v rade, jedného zo štandardných spôsobov socializácie v sovietskom i postsovietskom Rusku. Žena síce mlčí, ale to nebráni spolustojacim či spolucestujúcim komentovať jej výzor, správanie, jej rozmerný balík. Už sivovlasý bradáč sa po neúspešnom pokuse o kontakt s hlavnou hrdinkou obráti na staršiu pani, čo sa ho snaží zmravniť, s vyhrážkou, že na ňu nakašle tuberkulózny bacil. V autobuse zase dve ženy preberajú morbídnu historku o hľadaní kusov rozštvrteného tela v lese, akoby to bola bežná pletka, od hádky o krabici, ktorá by mohla poškodiť jednej panej silonky, sa iná pani dostane k rakve, ktorú tiež takto pozostalí prevážali autobusom, čo mohli robiť, keď zaplatili celý pohreb, ale na prevoz nebožtíka im nezvýšilo.

Osamota žena vybaľuje nedotknutú poštu. Potraviny, cigarety, šaty, hygienické potreby. Zásielka pre muža vo väzení. Bez akejkoľvek informácie zo strany úradov sa rozhodne muža navštíviť. Naznačuje sa, že väznica je v odľahlej časti krajiny; cestuje vlakom v noci, čo dáva spolucestujúcim príležitosť poriadne sa opiť a oblažiť ju ďalšími osvietenými rečami o geopolitickom postavení Ruska kedysi a dnes, vzývaním celonárodného utrpenia, odôvodňovaného historickou misiou ruského národa zachraňovať svet, a vlasteneckými pesničkami. Pripíjajú si so staručkou matkou vojaka (pravdaže, hrdinu), ktorý zahynul pri obrane vlasti ktovie kde. Matička si ide po jeho osobné veci, ľudia jej závidia, že zaňho bude dostávať „pekné“ peniaze.

© Film Europe

Loznica nemohol kritiku na tejto úrovni točiť v Rusku. Ako model poslúžila väznica v lotyšskom Daugavpilse, kde sa väčšina populácie aj tak hlási k ruskej národnosti a ešte viac ich govori. Taxikár vysvetľuje krotkej, že na obrovskom väzení závisí celá ekonomika mesta: „Väzenie pomáha ľuďom prežiť.“ Funguje ako závod so subdodávateľmi. Väzňov musí niekto strážiť, niekto musí vybavovať administratívu, to je jadro podniku. Subdodávateľmi sú ďalší obyvatelia mesta – nájomcovia izieb na prespanie, pašeráci, podvodníci a mafiáni fungujúci s políciou ruka v ruke, prostitútky.

Krotká sa s nimi všetkými rýchlo zoznamuje, lebo vo väzení jej odmietajú balík prijať naspäť, odmietajú jej povedať dôvod a odmietajú jej povedať, čo (ak niečo) je s jej mužom. Iba ju odkazujú na príslušnú inštanciu, ale aká to je, žena ani nikto iný netuší. Sme oboma nohami v Kafkalande. Prístup štátneho aparátu najlepšie ukazuje scéna, v ktorej väzenskí zamestnanci (ich anonymné ruky) priam likvidujú veci zaslané alebo donesené pre väzňov návštevníkmi nad rámec akejkoľvek rozumnej bezpečnostnej kontroly.

Útla žena so zanovito zovretými perami a veľkými obávajúcimi sa očami (Vasilina Makovceva) je vždy sama medzi hordami groteskne alkoholicko-nikotínovo-obéznych kreatúr. Všetci sa bez pýtania podelia o špecifický bôľ svojej širokej ruskej duše, kým ona mlčí alebo odpovedá úsečne, alebo sa pýta základné otázky, kde a prečo. V rozpadnutej infraštruktúre sa rozpadá spoločenská organizácia („človek človeku vlkom“, zaznie z úst vedľajšej postavy), jedinou útechou je nostalgia po slávnej minulosti, manifestovaná v názvoch ulíc nezmenených z komunizmu (Dzeržinského, Marxova, Engelsova atď.) a v Leninovej soche v parku pred vlakovou stanicou. Ešte aj miestna ľudskoprávna aktivistka (v tamojšom folklóre americká špiónka) sa najskôr hrdinke vyžaluje a kára ju, že nie je so svojím problémom ani jediná, ani nepatrí k najvážnejším, čo musí riešiť.

Už sa zdá, že prichádza koniec bez vyvrcholenia, bezmenná krotká si odovzdane aj so svojou zásielkou sadá do čakárne na stanici, opäť plnej poznačených ľudských typov, ktorých kamera Olega Mutu sníma, akoby každú chvíľu mali vypadnúť z obrazu a spôsobovať divákovi rozpaky na vedľajšej stoličke (či pod ňou). Priplichtí sa k nej stará bielovlasá žena, tá istá herečka ako matka „hrdinského vojaka“ z vlaku počas cesty sem. Žena rozpráva o sestre, čo sa stratila a o tom, že v čakárni sa nesmie spať. Nato obidve usínajú, opierajúc sa o seba.

Čo nasleduje, sa dá opísať ako expresionistická vyvrelina napätia bublajúceho pod pokrievkou. Doteraz sa Loznicova prezentácia odohrávala v medziach realizmu. Záver je však fantáziou, azda snom hlavnej postavy, no skôr pripomína zhustenie doterajšieho diania do jednej scény s využitím viacerých ukážok represívneho výkonu moci súvisiacich so sovietskym či súčasným režimom. Mení sa aj spôsob snímania, film sa stáva alegóriou, no krutou a brutálnou.

© Film Europe

Koč so zvoniacim záprahom, drevená dača v lese, špalier vojakov so sovietskymi insígniami a s fakľami v rukách, prezliekanie bez súkromia, slávnostné zasadanie prakticky všetkých postáv, čo vystupujú v príbehu, kde jeden po druhom verklíkujú falošné patriotické frázy. A kým doteraz sa o násilí len hovorilo, odkazovalo sa naň, príslušníci mocenského aparátu, polosveta a podsvetia tlačili na krotkú hlavne psychologicky, v posledných sekundách vypukne s neznesiteľnou intenzitou.

Možno je to problematické a senzacionalistické ukončenie jednoduchého príbehu o nemožnosti dovolať sa spravodlivosti v spoločnosti, kde inštitúcie fungujú samy pre seba, nie pre občanov, a ľudia sú natoľko „poškodení“ a znecitlivení, že nie sú schopní vytvárať náhradné väzby. No ak sa k nemu po vyše dva a štvrť hodine dopracujete, už nikdy na Loznicovu Krotkú nezabudnete.