Zabitie posvätného jeleňa
Vyhajpovaný párnokopytník

Yorgos Lanthimos prichádza s novým filmom. Po gréckych drámach Kinetta, Kynodontas, Alpeis a filozofickcom skoroscifi The Lobster servíruje artovejšiemu publiku Zabitie posvätného jeleňa. Emočne náročná žánrovka láka do kín hviezdnym obsadením a prísľubom komplexného filmu plného skvelých hereckých výkonov, precíznej formálnej práce a silnej témy, ktorá zoviera žalúdok. Nie tak celkom.

Režisérova hra v prvej tretine filmu funguje. Nepochopiteľné správanie postáv, mýtus o tom, čo sa vlastne deje a bude diať, je z úvodu pozitívnym prvkom a neskôr kameňom úrazu. Takmer 30 minút divák sleduje len dlhé spomalené zábery výbornej kamery za pochodu monumentálnej, pod kožu sa zarývajúcej hudby a bezemočných hlavných protagonistov, ktorí sa správajú presne tak, ako by divák neočakával.

Následne režisér na diváka vyblafne za minútu celú premisu filmu a kým si divák stačí uvedomiť „vocogou“, vraciame sa späť bez žiadnej zmeny v tempe. V nasledujúcich minútach nelogické správanie postáv pokračuje, náhla zmena, ten AHA! moment akoby ani nebol. Bez emócii, no hlavne bez logického uvažovania, len pre potrebu ďalšieho storytellingu ideme s režisérom ďalej vo vizuálnom epose, nad ktorým stráca kontrolu, tempo vädne každou ďalšou scénou. Film sa stáva obsahovo sprostejším a sprostejším priam každú minútu až do dlhoočakávaného vyvrcholenia, ktoré je paródiou samo na seba. Mýtus, na ktorom je film založený, je taký prostý, a pri tom taký sprostý a zle uchopený, až je z toho do plaču.

Lanthimosovo vnímanie reality, ktoré sa často vymyká normálnosti, malo priam mrazivý efekt pri jeho skoršej tvorbe, čoho dôkazom je napríklad Kynodontas (2009), kde pripomína známeho profesora Hanekeho, no od tohto diela už len tápe a snaží sa prvoplánovo vyvodiť emócie, ktoré by mali byť hlboké, no sám vôbec do hĺbky postáv nepreniká.

Výborné sú však herecké výkony, vyzdvihnúť treba najmä mladého Íra Barryho Keoghana. Ale čo z toho, že herci dobre hrajú, keď nemajú čo. Divák dostáva priestor sa s postavami oboznámiť, ale akonáhle je možnosť ísť do ich hlbšej podstaty, film si odbočí k štekleniu velikášskeho ega a venuje sa ďalej symbolickým detailom všetkého navôkol.

Záverečná tretina filmu tak vyznieva banálne, priam až debilne. Z formálneho hľadiska sa na to dobre pozerá, no snímka sa hrá na niečo, čím vôbec nie je. Mal to byť komplexný filozofický epos o tých najhlbších strachoch. Lanthimos má kapacitu to uchopiť správne. Neuchopil. Dej pláva len po povrchu a verí, že všetko zachránia moderné prístupy k forme. Teda super spomalené dlhosekvenčné zábery a prenikavý hudobný motív. To však nestačí na to, aby malo Zabitie posvätného jeleňa väčšiu výpovednú hodnotu ako slabšia artová žánrovka. Film sa snaží pôsobiť inak, tváriť sa originálnejšie a premakanejšie ako v skutočnosti je – to ma iritovalo ozaj najviac.

Pri dôkladnej analýze celého pozadia príbehu sa nedostaneme k ničomu viac, ako k základnej premise oko za oko, zub za zub, ktorá je uchopená nelogicky, banálne a berie sa s takou vážnosťou, že vyznieva až trápno-smiešne.

Z kinematografického hľadiska sa Lanthimos v Zabití posvätného jeleňa hrá na Kubricka, z formálneho na Hanekeho a koniec koncov vo filme nefunguje ani jedno. Z kina som vychádzal s nesmierne zmiešanými pocitmi, kedže Lanthimosove predošlé filmy mám rád. Očakával som veľa a určite tomu nedopomohol ani mediálny hajp, ktorý sa zrejme nevyhýba už ani artovkám.

Dobré filmy v režisérovej tvorbe predtým, silné promo a Colin Farrell ešte skvelú vec neurobia. Nie je to úplná strata času, ale na to, na čo sa Zabitie posvätného jeleňa hrá, sa nechytá. Jednoduchá divná žánrovka, to áno. Filozofický epos? Ani náhodou. Na záver mi postačí už len jednovetné zhrnutie: Pre debilov moc intoušské, pre intoušov moc debilné.

---