Kontrastné zasadenie komplikovaného, no veľmi čistého vzťahu, na tak odporné a špinavé miesto ako sú jatky, dáva príbehu úplné nový rozmer. Grafické zábery krvi, spracovávania porazených kráv či sledovania hardcore porna osviežujú tento inak jemnný film a fungujú rovnako dobre ako situačný humor, o ktorý nie je núdza. Bizarné divadielko sa premieňa do komplexnej snímky.
Keď je planéta pre ľudstvo primalá, môžete sa spoľahnúť, že nórski vedci už 50 rokov pracujú na nejakom utopickom riešení. Vykľulo sa z toho humánne zmenšenie človeka, ktorý po párhodinovej procedúre zaberie len zlomok z miesta aj zdrojov, ktoré aktuálne normálny veľký človek potrebuje a spotrebuje.
Letnú lásku, dúfam, zažije ešte veľa ľudí. Mnohí z tých, ktorým sa to podarí, ostávajú do smrti v presvedčení, že to bol najkrajší čas ich života. Luca Guadagnino ukazuje, že majú v mnohom pravdu.
Na Oscara za najlepší animovaný film je tento rok nominovaný aj titul, ktorý nie je ani tak animovaný ako maľovaný („prvý plne maľovaný celovečerný animovaný film“). Režisérska dvojica uprednostila pred animátormi s osobným štýlom „čistých [olejo]maliarov“. Už z množstva spolupracovníkov, pracovných hodín či namaľovaných frejmov sa zakrúti hlava.
Liam Neeson je fajn, dostať ho do hlavnej postavy je fajn, nedať mu však žiadneho sparing partnera, to už fajn nie je. Do kina sa na to však oplatí ísť. Viac ako nad posolstvom budete cestou z neho premýšľať nad tým, do akého dopravného prostriedku pošle Neesona režisér najbližšie.
Helene Hegemann zanedlho oslávi (ešte len) 26 rokov, ale svoj prvý film natočila už dekádu dozadu. V roku 2010 vydala knihu Axolotl Roadkill, ktorá sa okamžite stala bestsellerom. Uvádza sa, že kontroverzným. Provokoval obsah tvorený dobrodružstvami 16-ročnej Berlínčanky s nočným životom vyplneným klubmi, žúrmi, drogami, chlastom a staršími milenkami/cami.
A Ghost Story začína aj sa rozvíja ako ťažká hipsterčina, je ľahké sa mu vysmiať či „hejtovať“ ho ako celok alebo v jednotlivostiach. No ak sa rozhodnete prijať pravidlá rozprávania, odmena môže byť nezanedbateľná. Nemusím ani preháňať, aby som mohol tento film označiť za číročisto romantický, veď láska až za hrob. No s odporúčaním pre páry by som bol maximálne opatrný, vyžaduje si trpezlivosť a asi aj „divný“ vkus.
Veľmi veľa vecí je naozaj dobre zvládnutých a napriek tomu to akosi nefunguje. Snímka je monotónna, čo v prípade športového filmu tak trochu prekvapí. Chýba tomu dynamika, napätie, a tak aj psychicky vypäté scény ako diváci sledujeme s riadnym odstupom. Borg/McEnroe jednoducho nevtiahne.
Uvedomovanie si satirického rozmeru snímky nepodmieňuje zážitok z nej. Uteč sa dá bezproblémovo vnímať ako príslušne krvavý zľahka postmoderný horor. Postmoderný v zmysle, v akom sú všetky horory po Vreskote postmoderné, teda že sa vyžívajú v upozorňovaní na žánrové postupy a typické prvky. Najčastejšie cez poučené postavy, v tomto prípade kamaráta Roda.
Shultsov psychologický skôr triler než horor sa zastavuje pri zobrazení, čo s ľudskou psychikou robí strach v izolácii. Nepokúša sa ani nájsť svetielko na konci tunela, ani vypovedať všeobecnejšie posolstvo o sile rodiny či empatie, neobsahuje žiadny sentiment ani pátos, uspokojuje sa so surovou „zvieracou“ motiváciou prežitia jednotlivca respektíve pokrvnej rodiny.
Coco je animovaný film o smrti, a to treba hneď vedieť – a využiť. Podaná je v stráviteľnej forme, v peknom a prepracovanom príbehu, veselo i smutne – podľa situácie – a teda poriadne vkusne. Tak to na Západe azda len Pixar vie.
Nezávislá snímka Seana Bakera často rozosmieva, občas dojme a niekedy aj nasiera (keď vidíte, čo jej postavy robia). Určite nestihne nudiť, a keď sa ukáže, že rozpráva vlastne veľmi smutný, až depresívny príbeh, je už neskoro, aby ste sa od nej mohli s ľahkosťou odvrátiť, odosobniť, lebo medzitým sa Halley a Moonee zmenili z obyčajných zlomyseľných a otravných „báb“ na symboly slabej, chudobnej, znevýhodnenej, beznádejnej časti (nielen) Ameriky.