© A24

Na začiatku film niekoľkými spôsobmi signalizuje, že nesleduje bežné oddychovo-zábavné ciele. Je snímaný v tesnom rozlíšení 1,33:1. Vystupujú v ňom mladí manželia, síce atraktívni (Rooney Mara a Casey Affleck), ale rozprávajú málo a polohlasom, muž je zarastený hudobník. Tvária sa vážne, žena aktívne organizuje sťahovanie, muž sa tomu skôr vyhýba. Nechá ju vláčiť ťažké veci z malého prízemného domu von na ulicu. V noci ich zobudí hlasný zvuk z klavíra, akoby niekto alebo niečo udrelo do klávesov. Nenachádzajú žiadnu stopu.

Kamera staticky sníma dom z čelného pohľadu. Pomaly sa otočí na cestu, kde odhalí dve autá po zrážke. V jednom z nich sedí hudobník s hlavou opretou o volant, bezvedomý alebo mŕtvy. Kto najneskôr v tomto momente neprestane film sledovať, nemôže sa sťažovať na nedostatok akcie či zábavy. Varovaní bolo dosť.

V nemocnici lekárka sníma plachtu z mužovej tváre a necháva manželku pri ňom samu. Žena sa naňho chvíľu nemo pozerá, zahalí mu tvár a odchádza. Kamera stále sníma lôžko. Chvíľu sa nedeje vôbec nič. Odrazu sa plachta začne dvíhať, akoby sa mŕtvy muž pod ňou posadil. V ďalšom zábere sa mátoha v bielej plachte s otvormi pre oči posúva, nikým nepovšimnutá, po nemocničnej chodbe.

V stene sa otvára žiarivý portál, duch naňho nehybne pozerá. Portál zase zmizne, duch vychádza z nemocnice, vo veľkých celkoch z vyvýšenej kamery vandruje poľami, až sa ocitne späť pri dome, kde žil.

Moment, keď duch povstane v opísanej podobe, známej zo štandardných duchárskych historiek (viď názov), má zrejme najbližšie ku komédii. Celý film, ako priznáva režisér David Lowery, je vystavaný okolo tohto zvláštneho obrazu. Žena prichádza domov, duch ju pozoruje. Realitná agentka jej nechala na stole koláč, žena ho začne hltavo jesť v neprerušovanom, vari päťminútovom zábere. Až kým jej nepríde zle a odbehne na záchod, kde koláč vyvráti.

Pri tomto zábere zlyháva trpezlivosť mnohým. Je to pochopiteľné, pretože by sa dal zostrihať na sekundy a jeho dejovo-informačná hodnota by zostala rovnaká. Žena, ktorá sa napcháva sladkosťou, si potrebuje kompenzovať bolesť a žiaľ zo smrti milovaného muža, pokúša sa fyzicky zaplniť prázdno, ktoré po ňom ostalo.

© A24

Napriek tomu si nemyslím, že je samoúčelný, a to pri ňom tiež trpím. V kontexte ďalších scén jedenie koláča nastoľuje jednu zo základných tém filmu, plynutie času a jeho vnímanie. Duch sa stáva pasívnym svedkom ženinho denného kolobehu. Keďže už na ňom nemá účasť, čas delený (živými) ľuďmi do opakujúcich sa výsekov (hodiny, dni, ročné obdobia) sa preňho mení na abstraktnú veličinu, niečo, čo sa ho netýka, neovplyvňuje ho. Podobne ako priestor, pretože po návrate z nemocnice už neopúšťa dom.

Preto sa mení aj jeho vnímanie času. Už krátko po „koláčovej“ scéne sa v sérii skrytých strihov nehybný duch prizerá ženinej rutine pred odchodom do práce – vdova vyjde z izby, berie si kľúče alebo tašku, vychádza von, len čo zavrie dvere, inak oblečená alebo upravená zas vychádza z izby, berie si veci a odchádza von.

Mátoha v plachte prestáva byť citlivá na bežné činnosti, uvedomuje si iba udalosti, ktoré sa niečím vymykajú, napríklad keď sa (zrejme po dlhom čase) vdova vracia z rande s iným mužom. Duch reaguje klasickým strašením. Zhodí z police knihy (medzi nimi Nietzsche či Marquezova Láska v čase cholery, nie náhodne vybrané tituly). Ďalšou udalosťou hodnou registrácie je ženin konečný odchod z domu.

„Duchárina“ ako jediná možnosť interakcie so živými nenahrádza duchovi medziľudskú komunikáciu. Zisťuje, že vo vedľajšom dome má súputníka, ďalšiu osamelú astrálnu bytosť. Dom je dávno opustený, duch, čo ho obýva, telepaticky oznamuje, že na niekoho čaká, ale už si nepamätá, na koho. Akoby prestal vnímať čas úplne. Ak nevie, na koho čaká, nemôže ani vedieť, ako dlho.

K muzikantovmu duchovi sa nasťahuje hispánska slobodná matka s dvoma deťmi, v jeho perspektíve znenazdania. Reaguje stupňovanou duchárinou (straší deti v noci, rozbíja riady pred matkinými očami). Obyvatelia sa opäť vystriedajú, vyzerá to na partiu nezadaných, ktorí povesť strašidelného domu využívajú na organizovanie párty. Počas jednej z nich intoxikovaný účastník na príklade Beethovenovej deviatej symfónie vypovedá o ultimátnej ničotnosti ľudskej existencie či individuálneho odkazu v podobe intelektuálnych výkonov.

Lebo chápete, Slnko raz pohltí Zem a vesmír sa bude stále rozpínať alebo sa raz zase zmrští do nekonečne malého zrnka, boj s fyzikálnymi zákonmi je pre ľudskú pamäť vopred prehratý, aj keby sme ho neprehrávali opakovane už tu na Zemi strácaním a zabúdaním množstva jedinečných myšlienok, artefaktov, jazykov a celých kultúr.

© A24

Našťastie, len v scéne z párty Lowery pripúšťa ťažkopádnu doslovnosť, vysvetľovanie nosných tém svojho dielka, a potom sa vracia späť k prevažne obrazovému rozprávaniu, prekvapujúco epickému vzhľadom na komorný začiatok. Okolo ducha sa preháňajú epochy, dokonca v náznaku nolanovsko-carruthovského twistu sa vracia do minulosti, stále rovnako vystretý, mĺkvy, s dvomi čiernymi dierami namiesto tváre, pohybujúci sa posúvaním, priam božská komédia.

Viac než obvykle je v „deji“ prítomná a dôležitá hudba, (nevyhnutne) aj ten Beethoven, ale ešte výraznejšie účinkuje pôvodný soundtrack Daniela Harta, klasicky vychovaného huslistu, Loweryho stáleho spolupracovníka. Zvlášť prominentne sa objavuje pieseň I Get Overwhelmed Hartovej indie kapely Dark Rooms, ktorú akože zloží vo filme hlavný hrdina, kým žije, a po jeho smrti si ju púšťa jeho vdova.

A Ghost Story začína aj sa rozvíja ako ťažká hipsterčina, je ľahké sa mu vysmiať či „hejtovať“ ho ako celok alebo v jednotlivostiach. No ak sa rozhodnete prijať pravidlá rozprávania, odmena môže byť nezanedbateľná. Myslím si, napríklad, že aj bez výskytu vtipov film obsahuje „kozmický“ humor, prejavujúci sa vo výstavbe rozprávania i v drobnostiach, ako napríklad spôsob definitívneho zmiznutia postáv duchov. Mihanie svetla na stenách domu, prenikajúceho dovnútra cez veľké okná, Lowery zjavne využíva ako ďalší symbol. Zmysly môže aj rušiť, aj tešiť. (Inak je pohybu v záberoch veľmi málo.)

Nemusím ani preháňať, aby som mohol tento film označiť za číročisto romantický, veď láska až za hrob. No s odporúčaním pre páry by som bol maximálne opatrný, vyžaduje si poriadnu mieru pozhovenia a asi aj „divný“ vkus.