© ASFK

dráma
2017 / 94 min. / MP 15

Nemecko

Réžia
Helene Hegemann
Scenár
Helene Hegemann
Helene Hegemann zanedlho oslávi (ešte len) 26 rokov, ale svoj prvý film natočila už dekádu dozadu. V roku 2010 vydala knihu Axolotl Roadkill, ktorá sa okamžite stala bestsellerom. Uvádza sa, že kontroverzným. Provokoval obsah tvorený dobrodružstvami 16-ročnej Berlínčanky s nočným životom vyplneným klubmi, žúrmi, drogami, chlastom a staršími milenkami/cami. No debatu vyvolávali aj obvinenia z plagiarizmu, Helene si bez priznania požičiavala pasáže z menej známeho románu Strobo a iných zdrojov.

Obhajovala sa aj tvrdením, že nič také ako originalita neexistuje, existuje iba autenticita, a že patrí ku kultúre mixovania a apropriácie. To by bolo úplne v poriadku, ale predsa len zdroje uviesť mohla. Či si ich nepamätala? Aj to je možné. Zvlášť ak sama pestovala životný štýl, aký opisuje v knihe a teraz predvádza vo filme cez švajčiarsku herečku Jasnu Fritzi Bauer v úlohe Mifti.

Útla stredoškoláčka žije v byte s dvoma staršími súrodencami, matku už nemá. Otec, súdiac podľa debaty o terorizme ako kariérnej voľbe intelektuál bližšie neurčeného razenia, žije s novou partnerkou v akoby nikdy nedokončenom dome niekde na predmestí. Do Miftinej výchovy sa prakticky nestará, dá sa odhadnúť, že dlhodobo. Staršia sestra ju už nevládze korigovať.

A tak sa Mifti objavuje v škole zriedka, a keď už, vyrobí nejaký malér. Napríklad podozrivo peknú brigádničku na výdaji obedov v jedálni svojou drzosťou vyprovokuje k tomu, že po nej začne hádzať cestoviny. Na pohovore u riaditeľky zistia, že majú spoločných niekoľko psychiatrických diagnóz a tiež sa ukáže, že blondína Ophelia je známa herečka, ktorá si do školy prišla odpracovať trest za jazdu v opitosti. Zo školy už vybiehajú ako najlepšie priateľky, čaká ich séria večierkov do rána a kokaínových čiar, občas prerušovaná nevoľnosťami a hysterickými záchvatmi.

Podobnými divokými cestami sa Mifti zoznamuje s ďalšími ľuďmi. Najdôležitejšia z nich vyzerá byť Alice, oveľa staršia (tak štyridsaťročná) enigma, na ktorú si Mifti vyvinie čosi ako posadnutosť, čo jej však nijak nebráni príležitostne sexovať s hocikým. Alice je možno Američanka, teda aspoň to vyzerá tak, že jej prvý jazyk je angličtina, možno kriminálnička, možno umelkyňa. Neviem. Na základe informácií, obsiahnutých vo filme, sa o máloktorej postave dá povedať, čo vlastne robí. Sú to takí tí neskutoční ľudia, výplody mysle, slúžiace na to, aby do nich Mifti vrážala a odrážala sa zase k niekomu inému.

© ASFK

Bezcieľnosť ako dominantné smerovanie hlavnej postavy sa prenáša aj na filmový dej. Pritom Mifti nie je úplne stratená duša. Drzá a miestami neznesiteľná, to áno, ale aj citlivá, inteligentná a vtipná. Film má rýchly spád, množstvo komických replík a situácií. Sem-tam na vyrovnanie hladiny zvážnie, ale nepúšťa sa do citového vydierania.

Rezignuje aj na hĺbku, dlhodobý dojem, niečo, čo by ste si z neho odniesli a stále by to vo vás rezonovalo (až na chuť dať si cigaretu, kvalitné víno a lajnu na zadnom sedadle). Asi je to škoda, lebo HH narába s médiom suverénne, vybrala si dobrých hercov, jazyk je živý a výstižný, prostredia sú neraz úchvatné, cítite sa byť súčasťou dynamického, nikdy nespiaceho veľkomesta, hudba prevažne R&B a soulového zamerania znie perfektne a neopočúvane, niekedy režisérka hádže celý príbeh za hlavu a hýčka seba i divákov tanečnou scénou s potenciálom metafory alebo snovej vízie, štýlovo to celé pripomína Xaviera Dolana.

Tak ako sa nedajú zaradiť postavy, ťažko sa formuluje pokus o interpretáciu filmovej výpovede v celku. Žeby obraz dievčiny vrhnutej do sveta, kde všetci odmietajú dospieť, kde sa nedá dospieť, žijú ako ten axolotl z názvu, obojživelník, ktorý aj v dospelosti vyzerá ako prerastená žubrienka? Akurát nemajú jeho schopnosť regenerácie končatín a aj Mifti si ju zakrátko prefajčí, rakovina je v jej rodine stará známa.

Možno je to pokus o upozornenie na mizériu a úpadok spoločenských väzieb, varovný prst nad našou dekadenciou, vnútorné potvrdenie toho najhoršieho, čo si o Západe myslia saláfisti a putinovskí ideológovia. Áno, možno by sa mal Axolotl Overkill povinne premietať na školách v Novorusku a Arabskej púšti, nech majú deti lepšiu predstavu, proti čomu sa bojuje.