© A24

Čo prichádza v noci? Zjednodušená odpoveď by mohla byť nič. Alebo nevedno. A bolo by po recenzii. Ale nebolo by to veľmi fér.

It Comes at Night (Prichádza to v noci) je ešte len druhý celovečerný film Američana Treya Edwarda Shultsa (nar. 1988) po jeho debute Krisha z roku 2015. Išlo o rodinnú drámu, kde sa počas vďakvyzdania šesťdesiatnička Krisha s minulosťou poznačenou závislosťou na alkohole a drogách pokúša o zmierenie so svojou rodinou. Podobne ako v Krishi, aj tu sa Shults zameriava na medziľudské vzťahy a väčšina scén sa odohráva v interiéri domu.

Nová je základná situácia. Postavy sa nachádzajú vo svete bezprostredne po rozšírení neznámej zhubnej epidémie. Paul s manželkou Sarah a sedemnásťročným synom Travisom sa uchýlili do domu Sarinho otca Buda v lesoch. Bud sa tiež nakazil, umiera. Aby ho zbavili utrpenia a znížili riziko prenosu choroby, Paul ho zastrelí, vykopú mu hrob, telo spália a zasypú.

Rodina dodržiava prísne bezpečnostné opatrenia, von vychádzajú iba minimálne, v noci vôbec. Len v prípade núdze. Čo nastane hneď nasledujúcu noc, keď sa do ich domu niekto vláme. Votrelca Paul premôže a priviaže o strom pri dome, aby si overil, či sa uňho neprejavia príznaky. No mladý muž menom Will je zdravý a vlámal sa do domu vraj len preto, lebo si myslel, že je prázdny. Zháňal zásoby pre svoju vlastnú rodinu, ženu a malého syna, s ktorými žije na inom mieste v lese.

Paul a Sarah sa rozhodnú v záujme zvýšenia bezpečnosti spolupracovať s Willom a jeho rodinou. Nasťahujú ich k sebe a pokúšajú sa pri rešpektovaní dohodnutých pravidiel vybudovať vzájomnú dôveru. A práve možnosť medziľudskej dôvery v hraničnej situácii, v izolácii od vonkajšieho sveta, ktorá žičí paranoji, je základnou otázkou zápletky.

Na postapokalyptické zasadenie sme zo súčasných filmov a televízie zvyknutí( napr. seriál Walking Dead). Shults pristupuje k téme v osobnej mierke, bez prezidentov, armád, upchatých diaľnic a znepriatelených gangov. Postavy a diváci nemajú k dispozícii televízne spravodajstvo s pohodlnými vysvetleniami o povahe a postupe nákazy. Nikto nemá prehľad o tom, čo sa deje. Nedostatok informácií pomáha prehlbovať strach.

© A24

Vonkajšie ohrozenie sa anonymizuje až znehmotňuje. Lesy nie sú prázdne, potulujú sa nimi ľudia ako Will, hľadajúci vodu a potravu. Paulova a následne aj Willova rodina ich vníma iba ako nebezpečenstvo. Pri náhodnom konflikte cudzincom prakticky nevidno do tváre a nedostanú ani možnosť prehovoriť. Pes, patriaci Paulovej rodine, sa rozbreše a rozbehne do hĺbky lesa, nikto nevie za čím alebo za kým. Pri jeho hľadaní Travis počuje zvláštne zvuky, ale tiež nevie identifikovať ich zdroj.

V tradícii lesných hororov od The Evil Dead cez The Blair Witch Project až po The Cabin in the Woods sa lesné prostredie samotné stáva hrozbou. Prítmie pod korunami, čudesne posplietané vyvrátené korene, všetko, čo môže vybičovať už aj tak bujnú fantáziu dospievajúceho Travisa, ventilovanú v nočných morách, kde sa hromadia hrôzostrašné vízie dávenia krvi a iných nechutných prejavov choroby.

Stiesnenú atmosféru zdôrazňuje aj interiér domu, ktorého pôdorys je zámerne nejasný, mätúci. Na poschodie, kde obe rodiny spia, sa dá dostať len cez jedny dvere, vždy v noci uzamykané. Podobne má byť riešený aj prístup do izieb na prízemí, cez dlhú úzku chodbu zakončenú červenými dverami na závoru. V dome sa ešte nachádza izba starého otca (s jeho zásobou alkoholu) a spoločná obývacia izba, kde sa obe rodiny stravujú a radia. A ešte zvláštny kútik (alebo viacero kútov?), odkiaľ môže Travis počúvať rozhovory zo spálne svojich rodičov aj Willovej rodiny.

Na ochranu pred infekciou postavy používajú masky, najmä vonku a niekedy aj vnútri domu. Zmena výzoru a hlasu pod vplyvom masiek aktérov efektívne dehumanizuje a zdôrazňuje tagline „strach mení ľudí na príšery“. S drobným posunom takto varuje aj Paul Travisa: „Ešte si nevidel ľudí, keď sú zúfalí“. Čiže do konca filmu sa Travis (Kelvin Harrison Jr.) musí so zúfalstvom dôverne oboznámiť.

Na tejto méte sa Shultsov psychologický skôr triler než horor zastavuje. Nepokúša sa ani nájsť svetielko na konci tunela, ani vypovedať všeobecnejšie posolstvo o sile rodiny či empatie, neobsahuje žiadny sentiment ani pátos, uspokojuje sa so surovou „zvieracou“ motiváciou prežitia jednotlivca respektíve pokrvnej rodiny.

© A24

Ak ste psychicky v norme, bezprostredný zážitok bude pravdepodobne devastačný a pocit sa bude blížiť k hlbokému znechuteniu. Buď z filmu alebo ľudského druhu. To druhé vtedy, ak konanie postáv v danej situácii vyhodnotíte ako realistické a nenadobudnete pocit, že to mohlo dopadnúť aj menej krvavo, keby si dopriali viac času na vydiskutovanie záležitosti.

Trvanie nepríjemného pocitu skracuje generické nastavenie postapokalyptickej situácie a istý odstup voči postavám. V celom filme prehovorí iba šesť ľudí, ale možno s výnimkou Paula (Joel Edgerton) sú ich osobnosti charakterizované veľmi zhruba. Nevyvolávajú ktovieako silnú spolupatričnosť. Do vnútorného sveta kamera nazerá jedine Travisovi v snových scénach, no ani on nie je veľmi výrazný, zapamätateľný chlapec. A keď tak pôsobí hlavný protagonista, zodpovedajúco sa dá zhodnotiť celok.