Recenzia

Dlhú dobu snímka vizuálne pôsobí, ako keby išlo o dokumentárny film. Taký ten nie moc dobrý. Je to však spôsob tvorby, ktorý režisérom vyhovuje. Dvojica Gastón Duprat a Mariano Cohn má za sebou viaceré dokumentárne filmy a aj ich hraná tvorba má podobný nádych. Inak ide o úspešných argentínskych filmárov, ktorí aj svojimi predošlými filmami dokázali bodovať na viacerých zahraničných festivaloch, a to aj v USA a v Európe.

Vo svojom prvom celovečernom dokumente Theo Anthony vskutku zvláštne skúma lokálny vzťah obyvateľov Baltimoru k potkanej populácii, spôsoby, akými sa s ich výskytom vyrovnávalo mesto v priebehu 20. storočia, a ako to súvisí s otázkami chudoby, rasy a segregácie.

V súčasnej sterilite, ktorá sa na nás divákov znáša z každej druhej vykalkulovanej žánrovej rozcvičky, je nutné oceniť nekompromisný pohľad na problematiku života v trojici, ktorá tu už síce párkrát bola, ale málokedy v takto zvlčilej podobe.

Takzvaných plot holes má tento film neúrekom a už len ich výpočtom by sme stratili veľa času. Sci-fi rovina filmu je nelogická, a keďže nejde tentoraz len o kulisu, ale o niečo, na čom príbeh naozaj stavia, zamrzí to ešte viac.

Svet podľa Daliborka k nám prichádza tak trochu po funuse. Najväčšiu slávu si užil v lete, v čase svojej premiéry a počas karlovarského filmového festivalu. U našich západných susedov medzitým vyšiel tento film aj na DVD, u nás je v kinách od minulého týždňa s minimálnou (ak vôbec nejakou) reklamnou kampaňou.

Zrno v jednej rovine ponúka alegóriu na 29 veršov Koránu, ktoré nesú zvláštny význam pre sufickú (mystickú) formu islamu. Odtiaľ zrejme otázka „pšenica alebo život“ a ďalšie úvahy o pôvode a zodpovednosti za život, odtiaľ aj kruhové obrazce, kreslené postavami okolo seba. V ďalšej rovine sa Zrno okato inšpiruje Tarkovského vedecko-fantastickými výpravami, najmä Stalkerom. Tarkovský robil svoje veci pred 40 rokmi, keď aj jeho vizuálne motívy, aj jeho mystika pôsobili originálnejšie. Bolo aj viac času a trpezlivosti na pomalé prechádzky krajinou.

Druhý celovečerný film Srba Bojana Vuletića (Praktický sprievodca Belehradom so spevom a plačom, 2011) je čierna komédia o žene v strednom veku, ktorá sa dlhodobo nevie vymaniť z depresie po smrti manžela a strate zamestnania. Rozhodne sa spáchať samovraždu práve na výročie jeho smrti. Ako to pri depresii býva, aj bežné úkony sa pre ňu stávajú nepredstaviteľné. A to žije v byte spolu s dvoma dcérami, jednou školopovinnou, druhou dospelou a so svokrou, ktorá nerozpráva a takmer nevychádza z izby. Staršia dcéra si ešte na byt vodí aj frajera, vlastne je už tiež členom domácnosti.

Agatha Christie stvorila legendu, ktorá sa teší popularite už dlhé desaťročia. Hercule Poirot je ikonickým detektívom, neraz zazerajúcim aj zo slovenských či českých obrazoviek. Jeho najnovšia adaptácia láka na veľké mená aj na atraktívne prostredie luxusného medzinárodného vlaku.

Vizuálne príjemná oddychovka na jesenný večer je povinnou jazdou pre všetkých fanúšikov bratov Coenovcov. Pre tých ostatných zrejme bude príjemne strávenou chvíľou pri dobrom filme, ktorý možno aj mal potenciál byť nadpriemerný, len akosi nenašiel ten špecifický prvok, ktorý by ho do tejto kategórie dostal.

Skupina nemeckých robotníkov prichádza do odľahlého horského kraja v Bulharsku, aby tam postavili vodnú elektráreň. Sami seba vnímajú ako predstaviteľov pokroku v chudobnom a primitívnom prostredí, robia si žarty z miestnej „civilizácie“ a „známok života“. Na stožiar vyvesia spolkovú vlajku, jeden z nich, Meinhard, nasadne na krásneho neosedlaného koňa, ktorý sa voľne pasie v kopcoch, predák Vincent nevyberane obťažuje miestne ženy pri kúpaní v rieke.

Zaujímavá snímka, ktorá sa napriek skromným podmienkam a komornej výprave pozrela na život Sámov v období pred druhou svetovou vojnou komplexne a s citom, a mohla by si nájsť veľa divákov. A to aj tých mladších, keďže ide aj o vydarenú coming of age drámu.

Za pozitívnou odozvou je zmena prístupu, a to scenáristická aj režijná. Scenár nadelil fór každých niekoľko minút (mnohé veľmi vydarené), produkcia zas našla neokukaného novozélandského režiséra. Taika Waititi je známy najmä vďaka seriálom Flight of the Conchords a The Inbetweeners, ale aj vďaka zopár celovečerákom vychýreným pre svoju nehoráznu zábavnosť.