Svet podľa Daliborka
Problémový portrét nežného nacistu

Svet podľa Daliborka k nám prichádza tak trochu po funuse. Najväčšiu slávu si užil v lete, v čase svojej premiéry a počas karlovarského filmového festivalu. U našich západných susedov medzitým vyšiel tento film aj na DVD, u nás je v kinách od minulého týždňa s minimálnou (ak vôbec nejakou) reklamnou kampaňou.

Daliborka natočil Vít Klusák a je aj spoluzodpovedný za scenár. Práve ten je tak trochu problém. Teda, možno viac, ako len trochu.

Daliborkovo správanie je zvláštne, neštandardné, miestami rozpoltené a – hlavne – často vyhrotené samotnými tvorcami. Preto je možno odvážne tvrdiť, že Svet podľa Daliborka je dokumentom. Isté zásahy režiséra do dokumentu sú pochopiteľné, v tomto prípade si ale dovolím tvrdiť, že Klusák skrátka zašiel priďaleko.

Viac ako dokumentárna autenticita sú tu cenené prvky ako humor (hoci ktovie, či je dôvod smiať sa), kontroverzia (tým pádom vlastne ani nevieme, aký je Daliborko naozaj) či extrém (Daliborkov otčim spočiatku vyjadruje rasistické vášne a na konci sa pri akejsi katarzii zastáva Židov, ktorí zomreli v koncentračnom tábore). Daliborek je jednoducho problémový človek a ešte problémovejší dokument.

Ťažko odhadnúť, čo režiséra motivovalo k výrobe presne takéhoto dokumentu s presne takýmto scenárom. Netrúfam si povedať, že jeho cieľom bolo ukázať, aké hlúpe môže byť zmýšľanie extrémistu. Taký dokument nie je atraktívny na výrobu a ani pre divákov. Ak by aj toto bolo cieľom, určite si pri nakrúcaní povedal, že celý projekt treba okoreniť.

Hej, niekedy je to sranda, niekedy je to smutné, niekedy sa pri tom človek zamyslí. Ale neverí tomu. Napokon, Daliborko nevyzerá ako človek, ktorý by niekomu mohol ublížiť. Vo svojej podstate je to romantik a básnik, hoci s neortodoxnými básničkami a vyznaniami lásky. Na strane druhej, vyzýva ľudí na bojkot imigrantov, rozpráva o mediálnej manipulácii a zinscenuje pogrom na Rómov, a to tak, že mame a otčimovi natrie tvár čokoládou (alebo čímsi iným, hnedým) a nakoniec ich naháňa po dvore. A susedia sa na to pozerajú, lebo je to dobrá zábava.

Tak, ako je ťažké posúdiť a hodnotiť celý dokument, tak zložité je nahliadať na jednotlivé postavy. Ak by sa dalo veriť tomu, čo hovoria, film by bol znepokojivou sondou do života istej (sociálnej) skupiny. Niektoré veci chápať nemusíme, niektoré, naopak, vyzerajú úplne prirodzene (nechuť opustiť rodné mesto, napríklad). Daliborek je vtipný, smiešny, nepochopený aj nepochopiteľný. A zrejme aj dobrý herec. Za jeho názory ho môžete nenávidieť, chýba im však autenticita. Niektoré scény (strieľanie do sklenených fliaš, rande s priateľkou v izbe) sú na hrane hraného filmu. Ak už v neho neprerástli.

Špeciálne zvláštny je záver filmu. Veľké odhalenie v koncentračnom tábore uvedie diváka do ešte väčšieho mixu pocitov, než mal dovtedy. Možno sa bude smiať ešte viac, možno sa mu hlava od krútenia začne otáčať o 180 stupňov. Ale rozhodne sa bude pýtať: „Prečo?“

Aby som len nekritizoval, snímka prináša desiatky podnetov na zamyslenie. Daliborka, či človeka jemu veľmi podobnému, stretávame dennodenne. Možno ho máme v rodine, možno v práci, možno v okolí. Možno poznáme aj iných ľudí z filmu. Odsudzujú ľudí bez toho, aby ich poznali. Keby ich spoznali, možno by ich neodsudzovali. My sa aspoň trochu snažíme spoznať Daliborka. Možno po tomto filme (napriek jeho problémom) pochopíme aspoň trochu aj jeho.

Bolo by zvláštne, keby režisér vysvetľoval, čo chcel filmom povedať. Tu to však vyslovene chýba, pretože ak toto mala byť kritika extrémistov, tak nevyšla. Ak to mala byť ich obhajoba (zrejme nie), tak je to podobné, ako v prvom prípade. Daliborek splnil aspoň to, že je kontroverzný.

Tešia sa tvorcovia, teší sa mnoho divákov. Ťažko však odhadnúť jeho výpovednú hodnotu. V konečnom dôsledku je to zaujímavé, miestami možno vtipné. Ale ak by bolo kývanie plecami známkou hodnotenia, tak by v tomto prípade vystihlo celkový dojem z filmu.

Svet podľa Daliborka treba vidieť. Ale netreba sa tváriť, že ide o niečo prevratné a aktuálne.

---