Zrno
Veľkolepé scenérie, banálne protiklady

Zaradenie medzi prominentných tureckých režisérov si Semih Kaplanoğlu (nar. 1963) zaslúžil predovšetkým jusufovskou trilógiou Vajce (Yumurta, 2007), Mlieko (Süt, 2008) a Med (Bal, 2010), ktorá pozbierala ocenenia aj z prestížnych európskych festivalov v Cannes a Berlíne. Jeho filmy sa zaoberajú metafyzickými témami a obvykle si k nim pripravuje scenár, strihá ich a ešte aj produkuje. Teda filmový autor ako vyšitý.

Rovnaký zástoj má aj na svojom najnovšom Zrne. V turečtine názov znie Buğday, ale keďže je to jeho prvý film v angličtine, ako originálny názov je vhodnejšie používať Grain. Angličtinu si Kaplanoğlu vybral zrejme aj s ohľadom na medzinárodné obsadenie filmu. Prijatie filmu anglofónnym obecenstvom však môže negatívne ovplyvňovať to, že pre niektorých hercov (väčšinu) angličtina nie je prvý, ani druhý jazyk, čo odvádza pozornosť od akcie fiktívnej postavy.

V skratke sa Zrno dá označiť za filozofické sci-fi. Režisér a scenárista v jednej osobe nastoľuje situáciu  v neďalekej budúcnosti, keď po nedefinovaných katastrofických udalostiach zvyšky technickej civilizácie žijú v hermeticky uzavretých mestách s prísne riadeným životným prostredím, okolo nich sa rozprestierajú územia „neupravovanej prírody“ a zvyšok krajiny zaberajú „mŕtve zeme“ s kontaminovanou pôdou, kde nič nerastie, a geneticky „nevhodnými“ obyvateľmi, odsúdenými na život v hlade a epidémiách.

Problémom zabarikádovanej elity je, že plodiny, ktoré pestuje na svoju obživu na zvyškoch úrodnej pôdy, sú geneticky modifikované do takej miery, že po niekoľkých cykloch sa už nie sú schopné reprodukovať. Profesor genetiky Erol Erin (Jean-Marc Barr) sa na korporátnom stretnutí dozvie o teórii genetického chaosu mladého vedca Cemila Akmana (Ermin Bravo). Jeho výskum by mohol poskytnúť kľúč ku geneticko-potravinovej kríze. Lenže Akman odišiel najprv z firmy, a potom aj z mestskej civilizácie, keď mu pri požiari v domácom laboratóriu zomrela žena. Teraz sa vraj pohybuje niekde medzi neriadenou prírodou a mŕtvou zemou.

Erinovi kolegovia považujú Akmanovu prácu za načisto nevedeckú, založenú na metafyzických a morálnych predpokladoch. Nič, čím by sa jeden genetik mal zaoberať. Erin sa nedá odbiť a hľadá Akmanove stopy. Navštívi jeho schátraný dom, kde nachádza Akmanovu dcéru. Dievča mu kladie jednu z prvých tajomných otázok filmu: „Pšenica alebo život?“ Aspoň tak to interpretoval slovenský titulkovač, v origináli šlo o výber medzi „wheat“ alebo „breath“. Erin si vyberá pšenicu, pevne presvedčený o správnosti odpovede, Akmanova dcéra sa len mlčky odvráti.

Zrno v jednej rovine ponúka alegóriu na 29 veršov Koránu, ktoré nesú zvláštny význam pre sufickú (mystickú) formu islamu. Odtiaľ zrejme otázka „pšenica alebo život“ a ďalšie úvahy o pôvode a zodpovednosti za život, odtiaľ aj kruhové obrazce, kreslené postavami okolo seba. V ďalšej rovine sa Zrno okato inšpiruje Tarkovského vedecko-fantastickými výpravami, najmä Stalkerom. Erin sa vďaka aktivistom v podzemnom hnutí dostáva za strážené hranice mesta a nachádza Akmina. Nedbá na jeho nevôľu a varovania, pokračuje s ním na ceste do mŕtvych území, pričom na seba preberá úlohu učeníka.

Nevadilo by ani, že je starší. Viac vadí, že Akminova náuka spočíva v omletých pseudohlbokých banalitách typu „Neustále snívame. Zobudíme sa, keď umrieme“, vystrihnutých z lacných new age brožúrok. A v kreslení kruhov okolo seba. Lákavá prvá hodina sa tak nadobro utápa v riedkom, pomalom bahne druhej hodiny, kde trochu potešenia pre lačné oči poskytujú len stále majestátne anatolské scenérie a občasné snové vízie hlavnej postavy. Pokiaľ teda ešte niekoho dokážu rozochvieť horiace stromy alebo fetálne polohy.

Prvá scéna s odmietnutými migrantmi navnadzuje na silný, i keď možno bolestný zážitok. Oddelenie hypertechnologického dezinfikovaného veľkomesta s obyvateľstvom v hierarchizovaných korporátnych štruktúrach od špinavých, otrhaných, chorých podľudí skapínajúcich v toxickej divočine je klasický sci-fi setup odrážajúci obavy z excesov kapitalizmu alebo akéhokoľvek totalitného usporiadania, čo sme stihli za posledných sto rokov vyskúšať. Čiernobiela podporuje ostré civilizačné kontrasty, apokalyptický dojem aj artové ambície režiséra.

Ale nohy mu podkopáva, že Tarkovský robil svoje veci pred 40 rokmi, keď aj jeho vizuálne motívy, aj jeho mystika pôsobili originálnejšie a bolo aj viac času a trpezlivosti na pomalé prechádzky krajinou. Tu päť minút nosenia vriec so zeminou vyvoláva neznesiteľné svrbenie v zadku a pri každom ďalšom ničnehovoriacom Akminovom duchovnom aforizme sa dvíha chuť  vyrevovať na plátno náhodný výber clickbaitových titulkov z Refreshera.

---