Laco Halama. Foto: archív L. H.
Ladislav Halama (Handlová, 1957) je režisér a producent, ktorý pracoval na mnohých televíznych a filmových projektoch. Pôsobil ako výkonný producent filmu Sokoliar Tomáš a momentálne ako režisér dokončuje výrobu filmu Krátka jar, dlhá zima o Alexandrovi Dubčekovi.
Pracujete ako režisér na novom filme o Alexandrovi Dubčekovi v produkcii RTVS pod názvom Krátka jar, dlhá zima. Ako ste sa dostali k tomuto projektu?
S RTVS spolupracujem veľmi dlho, ráta sa to už na desaťročia. V RTVS, teda v tej dobe STV, som robil svoju prvú školskú inscenáciu, prvý film, seriál aj Silvester a mnoho ďalších najrôznejších vecí. Projekt Krátka, jar dlhá zima vznikol na základe spolupráce s dramaturgom Romanom Bratom. Pre Romana som urobil za posledné tri roky dva záznamy javiskových predstavení divadla Aréna. Myslím, že sme to urobili zaujímavo, a potom mi Roman ponúkol tento film. Je to opäť môj krok k hranej tvorbe po dlhšom čase, z čoho sa teším, kedže som sa s hranou tvorbou nikdy nechcel rozlúčiť. Čakal som na vhodnú príležitosť a tá prišla. Bola to ponuka robiť film o Dubčekovi, čo je hneď v prvej vete veľká výzva. Druhou výzvou je to, že ide o hraný film. Vzniká viac projektov k výročiu v budúcom roku, ale tento bude mať podľa mňa výnimočnú pozíciu, lebo od začiatku bola ambícia natočiť hraný film. Typickými televíznymi prostriedkami sa pozrieť na tému a osobnosť tohto človeka. Pravdupovediac, očakáva sa, že ak film bude uchopený a zrealizovaný správne, mal by mať formát uvedenia do kín. Keď mám byť úprimný, s touto ambícou som zo začiatku nebol úplne stotožnený. Pokladal som ten film za viac televízny bez producentskej nadhodnoty, ktorá by mu mala dávať rozmer kinofilmu, ale v procese výroby spoločne s kameramanom Petrom Kelíškom začínam byť celkom presvedčený o tom, že by to do kina mohlo ísť. Takže toto pokladám za nenápadný úspech, ktorý by som rád potvrdil kinodistribúciou.
V akom štádiu sa projekt momentálne nachádza? Akú stopáž môžeme očakávať?
Film sa dotočil 10. novembra a mal 19 natáčacích dní. To nie je až tak veľa, ale nejaká časť stopáže je pokrytá archívnymi materiálmi. Diskutovalo sa o 75 minútach stopáže, ale ja už viem, že to bude minimálne 85 minút. Máme momentálne veľmi veľa materiálu, ktorý budeme musieť spratať do tej dĺžky. Ak by sme šli do kinodistribúcie, čo je takmer isté, tak to vidím okolo 90 minút, kedže náš materiál nám dáva silnú výpoveď.
Kedy sa film teda dostane do distribúcie a diváci by ho mohli uvidieť?
Pravidlá distribúcie sú jasné. Ak sa podarí dostať ho do kín, a s tým ráta už aj RTVS, keď videli, ako vyzerajú práce a materiál, tak nasledujúce obdobie bude hektické. Musíme v mesiacoch december a január dokončiť strih a v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch (február, marec) dokončiť zvukovú a obrazovú postprodukciu. Ak by to malo ísť do kín, musel by to byť apríl, aby to malo priestor pred oficiálnym uvedením v televízii. Tento termín je jasne daný, 50. výročie augusta 1968. Medzi aprílom a augustom je teda reálne uvedenie do kín.
Keď sa bavíme o Dubčekovi, spomeňme si na minulý rok, keď vznikol film Masaryk. Prečo sa teraz riešia skutočné udalosti z politických dejín Slovenska v kinematografii? Máte pocit, že to je cesta, ako dostať tieto témy k ľuďom?
Nepokladám to za trend. U Dubčeka je to špeciálny prípad kvôli výročiu. Rovnako je to spôsobené aj tým, že 50 rokov je častokrát odstup, po ktorom sa otvárajú archívy rôzneho stupňa utajenia. Masaryka pokladám za film s inou predhistóriou, bol od začiatku koncipovaný ako film s výraznou biografickou líniou. To je prípad aj nášho filmu, no producentský prístup bol výrazne odlišný. Masaryk bol priamo produkovaný pre veľké plátno, hlavný predstaviteľ dostal široký záber a scenáristická koncepcia bola vytvorená priamo pre kinodistribúciu. U nás to bolo inak, malo to užšiu optiku. Otázke však rozumiem. Prichádzajú na scénu politickí hrdinovia našich dejín. V tomto zmysle je to možno trend alebo skôr súbeh okolností. Len pre ilustráciu: máme tu Masaryka, vo výrobe je Štefánik, nedávno mal premiéru Mečiar a opár mesiacov bude von Dubček. Už len tieto štyri mená akby reprezentovali záujem o politiku, ale stále by som to nenazval trendom politických filmov alebo filmov o politike. Každý z tých príbehov má svoj vlastný osud. Jediný trend, ktorý tam vidím, je o vyhľadávaní kontroverzných tém, ktoré sú v politike denným chlebom. Ak by to však naozaj bol trend a pokračovalo by to, tak si kladiem otázku: Máme očakávať film o Ficovi? Alebo o inom z hrdinov dnešnej politickej scény? Ja by som bol radšej, keby sme o nich počuli skôr v politickej satire, ktorá u nás takmer úplne zomrela a myslím si, že dnešní politici musia urobiť ešte veľa, aby sa stali témou učebníc.
Vráťme sa teda k vášmu projektu. Ako bude vyzerať koncepcia filmu? V prvotných informáciach sa hovorí o filme ako o dokudráme. Spomínali ste, že bude obsahovať aj archívne zábery.
Mám veľký problém s pojmom dokudráma. Tento film bol takto prezentovaný vo svojej úvodnej fáze, ale čo vlastne je dokudráma? Keď sa na to pozriete dramaturgicko-vedecky, tak dokudráma má tri základné znaky a my spĺňame len jeden. Ide o rozprávanie o nejakých historických okolnostiach prostredníctvom výpovedí svedkov alebo súputníkov. Obsahuje komentár, ktorý je nad všetkým a rozpráva príbeh. No a potom tu je infografika. V našom projekte nemáme komentár, nemáme výpovede súputníkov, historikov alebo podobne. Napriek tomu sa tam ten termín dokudráma vyskytuje. Istú časť príbehu budeme posúvať dopredu pomocou archívnych materiálov, ale aj o tých máme veľm presnú predstavu. Mali by nám dopĺňať hrané scény. V istých situáciach sa archív stáva súčasťou nášho rozprávania. Nie je vo filme len pre posunutie časovej alebo dejovej osi, ale stáva sa súčasťou dramatickej situácie. Archív by mal byť, a ako sa nám ukazuje, aj je dramatický element, ktorý priamo vstupuje do obrazu a do deja a rozvíja našu príbehovú líniu a charaktery. Pre mňa je toto film biografický, založený na skutočných udalostiach. Ako sa v mnohých anglofónnych filmoch píše, „based on the true story“. Náš archív nie je len historickou súradnicou, ale je epicko-dramatickým elementom. S dokumentom to nemá nič spoločné. Tieto žánrove presahy, ktoré sa niekedy používajú ako napríklad hraný dokument alebo dokudráma, sú trošku mylné. Nechcem, aby sa uplatňovali na tento film.
Ak teda archív využívate ako súčasť deja, budú priamo vo filme autentické zábery Dubčeka?
Toto je veľmi dobrá otázka. V podstate riešime súlad alebo divácke osvojenie si našej fiktívne dramatickej postavy (fiktívnej, lebo je stelesnená naším hercom) a skutočného Alexandra Dubčeka. Musím povedať, že tak vznikajú neskutočné interakcie medzi naším fiktívnym Dubčekom a jeho skutočnou podobou, teda tak, ako si ho ľudia pamätajú.
Ako prebiehal kasting na výber hlavnej postavy?
Je to také zvláštne. Kasting nebol. Ja som povedal jedno meno (Adrián Jastraban, pozn. red.). Všetci súhlasili. Nemal som s ním osobnú skúsenosť ale stopercentne som mu veril v tom, ako hrá, čo v ňom je. Spravili sme nejaké skúšky, testy, ale nebol to výber z viacerých hercov. Už pred začiatkom projektu som si bol istý, že je pre rolu ten pravý. Ja som to meno povedal a programové vedenie nemalo najmenšiu námietku.
Vráťme sa ešte na chvíľu k vám. Po dlhšej dobe ste sa vrátili k hranému filmu. Ste tam opäť doma? Hodláte ďalej pokračovať v hranej tvorbe? Máte toho veľa, učíte, robíte divadlo, televíziu, teraz tento projekt.
Ak mám byť úprimný, robím všetko (smiech). Okrem toho, že som režisér, som aj producent, výrábam, učím a v rámci toho, čo mám všetko okolo seba, som si v istom momente povedal, že nie som celkom pripravený nejak dlhodobo vyvíjať projekt, lebo na to nemám časovú kapacitu. Mám na stole jeden ďalší seriál, ale kým ten vznikne, prebehnú ďalšie dva-tri roky. Tak je to asi aj správne. Robiť film každý rok už nie je dnes celkom dobre možné a každý film si musíte doslova vynosiť. Od scenára, ktorý vám pristane na stole, alebo ktorý si pripravíte, a niekedy to trvá strašne dlho. Pre mňa je to skôr otázka ponuky scenárov, ako to, že to budem aj písať. Autorský film nie je moja parketa – myslím to tak, že si to sám napíšem, zrežírujem a nebodaj aj vyprodukujem. To je sizyfovská práca. Viem si predstaviť, že to pripravím, zrežírujem alebo vyprodukujem, čo som si už vyskúšal ako výkonný producent, ale tiež je to dilema. Byť na filme producentom a zároveň režisérom je katastrofa, keďže tieto dve osoby idú proti sebe. Keď nechcete mať vojnu so sebou samým alebo nebodaj so svojím štábom, tak radšej si z toho treba zobrať len jedno. Otázka, či a čo príde ďalej, je skôr otázka pre vešticu ako pre mňa.
