Vážený občan / El ciudadano ilustre, 2016 © Film Europe Vážený občan / El ciudadano ilustre, 2016 © Film Europe

Postarší spisovateľ Daniel Montovani (Oscar Martínez) získa Nobelovú cenu za literatúru. Ocenenie síce s vďakou príjme, ale uvažuje o ňom pomerne svojsky. Teraz sa vidí ako súčasť literárneho kanónu, už nie je tým provokatérskym spisovateľom, akým kedysi bol. Vyslovene ho to paralyzuje. Nevie pokračovať v písaní a odmieta aj väčšinu ponúk, ktoré prichádzajú vďaka oceneniu.

dráma, komédia
2016 / 117 min.

Originálny názov
El ciudadano ilustre

Argentína / Španielsko

Réžia
Gastón Duprat, Mariano Cohn
Scenár
Andrés Duprat
Takto ubehnú roky a z letargie ho preberie až nenápadný list z argentínskeho mestečka Salas, spisovateľovho rodiska, ktoré opustil už pred 40 rokmi a nikdy sa doň nevrátil. Po úvodnom odmietnutí sa rozhodne vycestovať a prijať titul váženého občana. Nasleduje vtipná freska ľudského života, pýchy, závisti a miernej absurdnosti.

Napriek tomu, čo napíšem neskôr, je Vážený občan veľmi dobrý film a pozrieť by si ho mali aspoň tí, čo sa sami pohybujú vo svete umenia a kultúry, či tí, čo opustili svoje rodné kraje. Je však prekvapivé, že sa práve takýto film dostal do našich kín – ale dobre, že sa dostal.

Dlhú dobu snímka vizuálne pôsobí, ako keby išlo o dokumentárny film. Taký ten nie moc dobrý, o ktorom od prvých chvíľ viete, že je inscenovaný. Možno nebol nakrúcaný na jednu digitálnu kameru, ale rozhodne to tak vyzerá. Ešte aj herectvo Oscara Martíneza, ale i ostatných, pôsobí zo začiatku trochu ťarbavo.

Je to však zrejme spôsob tvorby, ktorý režisérom Váženého občana vyhovuje. Dvojica Gastón Duprat a Mariano Cohn má za sebou viaceré dokumentárne filmy a aj ich hraná tvorba má podobný nádych. Inak ide o úspešných argentínskych filmárov, ktorí aj svojimi predošlými filmami dokázali bodovať na viacerých zahraničných festivaloch, a to aj v USA a v Európe. Podobne sa darilo aj Váženému občanovi, ktorý zaujal na festivale v Benátkach a vďaka tomu sa dostal aj k nám.

Vážený občan / El ciudadano ilustre, 2016 © Film Europe

To, čo na tejto dráme púta najviac, je práve zrážka svetov. Celosvetovo úspešný a primerane bohatý spisovateľ sa z Barcelony vráti do zapadákova, o ktorom vo svojich knihách vždy píše, čo si aspoň niektorí obyvatelia mestečka samozrejme všimli a berú veci príliš doslovne. V dobrom aj v zlom slova zmysle. Nechýbajú ani staré lásky, či kamaráti z detstva, ktorí si potrebujú vyriešiť svoje vlastné problémy a pochybnosti.

Inak asi ani tam ľudia knihy príliš nečítajú, len sa chcú pochváliť slávnym rodákom. Daniel sa tak dostáva do rôznorodých situácií, keďže starosta mu pripravil naozaj bohatý program. Nechýba ani odhalenie spisovateľovej busty v parku. Síce sa na nej podobá skôr na Mozarta než na seba samého, ale sochu urobila akási malá dievčina, takže na pochybnosti nie je priestor. Zle dopadne aj zrážka s miestnou umeleckou komunitou, ktorej vadia „európske maniere“ navrátilca. I keď tu ide hlavne o urazenú pýchu.

Vážený občan prináša celkom prirodzene mnohé klišé, ktoré sme mohli vidieť azda v každom filme o návrate domov. Niektorým veciam sa nedá vyhnúť. Viac ako dostatočne to však autori filmu kompenzujú vtipom, námetom, mnohými myšlienkami a i samotnou výstavbou filmu, ktorý sa pozvoľne mení z groteskne pôsobiacej fresky na (keď to trochu preženiem) priam existenciálnu drámu, ktorá však ani v tých najtuhších momentoch nestráca nič na svojej alegorickosti.