Coco
Konvenčnejšia „pixarovka“, no stále výborný rodinný film

Coco je animovaný film o smrti, a to treba hneď vedieť – a využiť. Ale nie ako výplň upršaného popoludnia, ako podnet na rozhovor. Sú filmy, ktoré sa o smrť otrú, mnohé rozprávky sa ňou začínajú, no tu je epicentrom všetkého. Navyše, podaná je v stráviteľnej forme, v peknom a prepracovanom príbehu, veselo i smutne – podľa situácie – a teda poriadne vkusne. Tak to na Západe azda len Pixar vie.

Príbeh je vsadený do mexického malomesta v čase osláv Dňa mŕtvych, Dias de Los Muertos. Spomínanie na tých, ktorí nás opustili, má vždy clivé momenty, no vo filme Coco je hlavne oslavou ich života, veselou pripomienkou toho, akí boli a čo pre nás znamenali. Rozhodne ponúka viac farieb aj odtieňov emócií než naše ponuré Dušičky, ktoré sa udržujú v prísne decentnej a hĺbavej rovine. Ako sa patrí.

Vďaka tomu z filmu napriek neľahkej téme sála pozitívny náboj, no prsty v tom má aj neprehliadnuteľný rodinný rozmeru príbehu. Početnej rodiny sa totiž ústredná postava, chlapec Miquel, veru, po celý čas nestrasie. So všetkým zlým aj dobrým, čo to so sebou prináša. Práve rodine sa prieči, uteká pred ňou a je to práve ona, ktorá ho milo prekvapí a pomôže, keď treba.

Miquel pochádza z rodiny obuvníkov, no jeho srdce volá po hudbe. Tá je, ako na truc, uňho doma prísne zakázaná, odkedy jeho prapraprastarý otec kvôli hudbe rodinu opustil a nikdy sa nevrátil. Miquel znesvätením pohrebiska slávneho speváka (požičia si gitaru pripevnenú v mauzóleu) uvalí na seba kliatbu a dostane sa do ríše mŕtvych. Odtiaľ mu môže pomôcť len požehnanie od rodiny, to však prichádza aj s podmienkou, že chlapec musí na hudbu zabudnúť. Nuž a na to on, skrátka, pristúpiť nechce.

Zatiaľ čo Miquel pobehuje po svete nebožtíkov, aby našiel svojho prapraprastarého otca, ktorý by mu dal požehnanie k návratu do sveta živých a aj k hudobnej kariére, titulná Coco toho po celý čas takmer nič nepovie. Len čo sa pomrví na stoličke, znova zaspáva. Nie zlý výkon na dlhovekú starenku, Miquelovu praprababku. Nemajte boja, všetko sa to pekne prepletie, spojí a vrcholí v peknú aj dojemnú pointu.

Coco patrí medzi doteraz najpestrejšie a azda aj najdynamickejšie animáky od Pixaru. Nechýbajú v ňom totiž hudobné či tanečné čísla a celé je to zabalené do prenasledovania. Formálne pripomína konkurenciu, ktorej animované postavičky často vystrájajú všelijaké psie kusy, len aby zaujali, zabavili alebo skrátka vyplnili filmový čas. V prípade Coco sú podobné estrády vždy motivované a do príbehu rozumne vsadené.

Ide o vynikajúci rodinný film, no čosi dôležité – a ťažko pomenovateľné – na ňom je aj veľmi povedomé. Akési pohodlné a uhladené a celkom bezpečné. Pixar už dlho neriskuje, hranice žánru zostávajú nedotknuté. Okrem témy neprekvapil ničím, uspokojil sa na svojom pomerne vysokom štandarde, ktorý by mu beztak mali iné štúdia závidieť. Coco poteší mnohých, no nenadchne tak, ako kedysi Hore (Up, 2009), WALL-E (2008) či nedávny titul V hlave (Inside Out, 2015).

---