Slnko v sieti 2019. © SFTA

Ocenili sme, teda Slovenská filmová a televízna akadémia ocenila najlepšie slovenské filmy za rok 2018. Galavečer z odovzdávania cien Slnko v sieti prebehol 5. apríla a v priamom prenose ho odvysielala RTVS. V ďalších dňoch na udeľovanie cien nadviazalo podujatie Týždeň slovenského filmu. Slávnosti obvykle neposkytujú príležitosti na kritiku. Ak nám však na slovenskom filme skutočne záleží, mali by sme sa zamyslieť, čo Slnko v sieti 2019 naozaj vypovedá o aktuálnom stave slovenskej kinematografie a ako spolu so sprievodnými podujatiami napomáha propagácii slovenských filmov. Televízny prenos galavečera je (už aj u nás) nutné minimum.

Ročník 2019 je tretí, odkedy sa národná filmová cena Slnko v sieti udeľuje za obdobie posledného roka, pred rokom 2017 mala dvojročnú frekvenciu. Rozhodnutie bolo vyvolané nárastom produkcie po vzniku Audiovizuálneho fondu v roku 2009. V najsledovanejšej kategórii hraných filmov boli za posledný rok prihlásené tieto snímky: Backstage (r. A. Sedláčková), Čertovské pero (r. M. Najbrt), Dôverný nepriateľ (r. K. Janák), Dubček (r. L. Halama), Hmyz (r. J. Švankmajer), Hovory s TGM (r. J. Červenka), Jan Palach (r. R. Sedláček), Pivnica (r. I. Vološin), Sloboda (r. J. Speckenbach), Tlmočník (r. M. Šulík) a Toman (r. O. Trojan).

Rastie počet vyprodukovaných a prihlásených filmov priebežne? Za rok 2016 bolo prihlásených 9 hraných filmov a 11 dokumentov, za 2017 12 hraných a 10 dokumentárnych filmov, za rok 2018 11 hraných, 13 dokumentárnych. Od roku 2018 sa Slnko v sieti odovzdáva aj pre animované filmy, no medzi nimi sa až teraz objavili dve dlhometrážne snímky, Mimi a Líza: Záhada vianočného svetla (r. I. Šebestová, K. Kerekesová) a Parralel (r. M. Brych), z ktorých ten druhý je amatérsky nepodarok a dokazuje, že nasadenie do kín nie je ktovieaké kritérium kvality.

Skôr sa teda drží úroveň produkcie dosiahnutá v roku 2016. Iste, v porovnaní s počtami filmov predtým je celkový nárast zjavný. Pozoruhodnejší je fakt, že všetky hrané snímky v súťaži sú majoritné alebo minoritné koprodukcie. 9 z 11 filmov vzišlo z česko-slovenskej alebo slovensko-českej spolupráce. (Sloboda je nemecko-slovenská a Pivnica slovensko-rusko-česká.) Ako hodnotí Katarína Mišíková pre Film.sk: „Štvrťstoročie po rozpade Česko-Slovenska je slovenská kinematografia viacej slovensko-česká, ako bola v začiatkoch svojej samostatnosti, a z tvorivého i tematického hľadiska sa stáva dynamika tohto zväzku organickejšou.“

Navyše, väčšina týchto koprodukcií (5 z 9) je majoritne česká a dochádza k významnému prekrývaniu s tamojšími oceneniami Český lev. Akademici zo susedstva nominovali aspoň v jednej kategórii tituly Čertovo pero, Hmyz, Hovory s TGM, Jan Palach, Tlmočník a Toman. Podmienky štatútu Českého leva splnili aj Backstage a Dôverný nepriateľ. Obe koprodukcie, väčšinovo slovenské, majú českých režisérov. Pivnicu režíroval Rus Igor Vološin. Z 11 prihlásených filmov len Dubčeka a Tlmočníka režírovali Slováci – Laco Halama (nar. 1957) a Martin Šulík (nar. 1962). V roku 2018 nemal premiéru ani jeden celovečerný hraný film slovenského režiséra alebo režisérky pod päťdesiat.

Bez medzinárodnej účasti by dnes slovenská kinematografia jednoducho neexistovala, je to všeobecný trend, ktorý dokazuje skôr jej životaschopnosť, schopnosť poskytnúť zdroje, techniku a ľudí do spolupráce, než nemohúcnosť. Situácia by sa dala reflektovať trebárs aj spojením českých ocenení so slovenskými, čo však znie príliš jednoducho, aby sa to dalo uskutočniť. V spojení „národná filmová cena“ prídavné meno „národná“ vyvoláva vo verejnom diskurze úplnú stratu súdnosti a galavečery v priamom televíznom prenose dodávajú nielen oceneným, ale aj členom filmových akadémií, ktorí o nich rozhodujú, toľko prestíže, že sa jej nebudú chcieť vzdať. Hoci sú to všetko festivaly márnosti, s väčšou či menšou mierou trápnosti skopírované z Oscarov.

Atmosféru vzájomného potľapkávania sa po pleciach najlepšie vystihla osoba na to najviac povolaná, novopečená riaditeľka SFTA Wanda Adamík Hrycová: „Opäť sa potvrdilo, že filmoví akademici majú výborný vkus a ocenili naozaj skvostné snímky.“ No ak mohol Tlmočník, rutinérsky šulíkovský kus od námetu až po spracovanie, vyčnievajúci ešte tak obsadením Jiřího Menzela a rakúskej hviezdy Petra Simonischeka (Toni Erdmann), „ovládnuť“ slávnostné odovzdávanie so šiestimi získanými cenami vrátane najlepšieho filmu, réžie, scenára, hudby a herca v hlavnej úlohe, potvrdilo sa akurát to, že po hodoch v roku 2017 prišiel vlani veľký bruchabôľ.

Backstage, Dôverný nepriateľ, Dubček a Pivnica sú podpriemerné až priemerné filmy, ktoré sa oplatí vidieť, ak vás zaujíma téma a/alebo žáner. Hmyz, Jan Palach, Sloboda, Tlmočník a s veľkými výhradami Toman sú o triedu vyššie, spĺňajú európske nároky, sú to dobré filmy. Z nich ocenila SFTA jeden (zhodou okolností jediný majoritne slovenský a jediný so slovenským režisérom) ako „skvost“. K úrovni Čertího brka a Hovorov s TGM sa neviem vyjadriť, ale rozprávku akademici nominovali hlavne v typických kategóriách scéna, kostýmy a masky, nie ako najlepší film. A Hovory s TGM sú tam aj tak len do počtu. Zavádzam, získali tie najlepšie masky.

V štatúte cien Slnko v sieti sa ako prvá podmienka účasti uvádza, že „[n]a ocenenie „Slnko v sieti“ môžu byť prihlásené (…) slovenské kinematografické diela (…) len vtedy, ak sa ich prvé verejné uvedenie za odplatu (distribučná premiéra) v kinách na území SR uskutoční v čase medzi 1. januárom a 31. decembrom hodnoteného obdobia a počas tohto obdobia sa uskutoční minimálne 7 verejných predstavení za odplatu.“ V tomto kontexte je zaujímavé, že sa na ocenenia mohla prihlásiť aj snímka Hovory s TGM, ktorá mala distribučnú premiéru 3. januára 2019. Akadémia sa zrejme rozhodla udeliť výnimku. Na troch dňoch hore-dole až tak nezáleží, ale nemôžem sa ubrániť dojmu, že v pozadí je snaha o umelé navyšovanie štatistiky s prihliadnutím na to, že rok 2019 už sľubuje bohatšiu filmovú úrodu.

S odovzdávaním národných filmových cien sa niekoľko rokov spája podujatie Týždeň slovenského filmu, ktoré v Bratislave zastrešuje Kino Lumière ako oficiálne kino Slovenského filmového ústavu. Je to skvelá príležitosť pre divákov pozrieť si v kine filmy, ktoré pri ich premiére z rôznych dôvodov nevideli. Týždeň filmu presahoval každoročne aj do regiónov a v spojení s masívnou reklamnou kampaňou poskytoval kinárom miznúcich mestských kín a/alebo filmových klubov šancu na pritiahnutie väčšieho počtu divákov pri reprízach populárnejších titulov. Zúčastnené kiná premietali minimálne päť vybraných filmov. Zároveň filmový ústav tieto premietania kinám dotoval. Viem to z vlastnej skúsenosti, keďže pracujem vo filmovom klube.

Vzájomne priaznivé nastavenie – pre publikum, pre kinárov, pre slovenské filmy a ich tvorcov – muselo byť pre niekoho až neznesiteľne priaznivé, pretože v tomto roku sa SFTA pri organizácii regionálnych ozvien rozhodla spolupracovať výlučne so sieťou Cinemax. Výsledkom bol „maratón víťazných filmov“, v ktorom Cinemax v jedinom bloku v sobotu 6. apríla odpremietal najlepší animovaný, dokumentárny a hraný film v 12 kinách na Slovensku. Samozrejme, paralelne s ďalším programom multiplexov. Inými slovami, Slovenská filmová a televízna akadémia ukázala slovenskej kinokultúre mimo Bratislavy stoporený prostredník.

Všetky dva filmy s väčšinovou slovenskou účasťou uvedené v roku 2018 vytvorili dnes už sviatoční režiséri. Halama točil vlastný celovečerný film naposledy pred vyše 20 rokmi, Šulík v roku 2011. Ostatné ocenené filmy vo všetkých kategóriách, s výnimkou dokumentov a animáku, sú české. Kvantita produkcie zrejme už nemá kam rásť. Tak zaradíme film z roku 2019 do roku 2018. Tri ocenené skvosty premietame utopené v komerčnej ponuke v 12 multiplexoch z asi 150 možných kín, ktoré ešte v republike existujú. Pochváľme sa.