Dôverný nepriateľ (2018). © Continental Film

V dobrej tradícii Hriechu Kataríny Padychovej (1973) a iného zbytočného ženského utrpenia sci-fi triler Dôverný nepriateľ postuluje „milostný trojuholník budúcnosti: On – Ona a Dom“ i pýta sa nástojčivo: „Má vôbec ľudská láska a človek šancu v milostnej šachovej partii proti stroju, ktorý sám stvoril a vypracoval do dokonalosti?“

Ako by povedal toho času trénerský asistent v Slovane a repre: „Nemá.“ Príslušne precítene, ako sa aj „šokujúci“ záver trileru pokúša za pôvodcu zla označiť ľudské (ženské) podvedomie. O ktorom tvorcovia určite nevedia viac ako o umelej inteligencii. Inak by jej asi nepripisovali úroveň niekoľkoročného dieťaťa. To sú fakt prímery pre malé deti.

Umelá inteligencia rovnako ako podvedomie sú abstraktné pojmy. Môžeme sa baviť o ich „manifestáciách“. AI poráža šachistov, prechádza Turingovým testom, alebo riadi autá a v tomto prípade dom. Ak sa za dom dá považovať sklenený zámok v horách.

Presne taká nenápadná stavba, kde chcete realizovať svoj supertajný projekt, s nedoziernymi konzekvenciami pre vašu pražskú firmu a poťažmo pre zvyšok ľudstva. „Utajenosť“ demonštruje už v akčnom intre, keď sa dvaja lupiči ako zo Sám doma pokúšajú vlámať do elektronickej (a na ich smolu aj elektrickej) pevnosti.

Po úspešnej sekuriťáckej previerke ostáva doma sama čerstvo vydatá sochárka Zuzana (Gabriela Marcinková). Ocitá sa tam z popudu mužíčka Andreja (Vojtěch Dyk), lebo inteligentný dom je vlastne jeho projekt. Preto nečudo, že jeho reálne testovanie prenecháva svojej drahej a jazdí hore-dole taxíkmi a lietadlami. Čo je to za programátora, ktorý nevie robiť z domu?

Na postavy sa dá takto pýtať všeobecne, ich umiestnenie v príbehu je vecou pohodlnosti (jediný sused – bývalý zamestnanec firmy). Na to najviac dopláca ústredná hrdinka, na počkanie meniaca nálady a názory v záujme posunu deja, čím prakticky stráca akúkoľvek osobnostnú integritu.

Dôverný nepriateľ (2018). © Continental Film

Režisér Karel Janák so scenáristickou dvojicou Marek Epstein a Ľubomír Slivka sa so ženskými postavami veľmi nebabrali. Dôkazom buď koketnosť a preafektovanosť kamarátky hlavnej hrdinky (Zuzana Porubjaková). Akoby ju vytiahli priamo z overeného vzorca Cuky Luky Filmu. Žiada sa napísať, že je aj odzbrojujúco hlúpa, ale to by vari vrhlo lepšie svetlo na stupídne reakcie iných postáv bez ohľadu na džender.

Nebabrali sa ani s tým, aby príbeh dával v jednotlivostiach a v celku zmysel, keď sa nad ním aj pokúsite zamyslieť. Generickú zápletku (akože stroje ovládnu človeka) filmári rozpriadajú generickými prostriedkami (obrovské obrazovky s obrovskými nápismi WARNING!) s množstvom logických skratiek, občas nejakým anachronizmom a vysloveným nezmyslom, lebo šak nerobia vedu (a o jej aktuálnom stave majú asi takú hmlistú predstavu ako bežný laik v hľadisku), ale popkornový zabijak večera.

Ako taký vari spĺňa účel. Technicky je zvládnutý solídne. Atraktivitu vizuálu tvorcovia prikrmujú krivkami Gabriely Marcinkovej a „automatickou“ orientáciou konfliktu človek vs. „dokonalý stroj“ na sexualitu. Lacné, ale vďačné. Keby bol „Dom“ rovnako pôsobivý neviditeľný oponent ako je Marcinková v role sexy viditeľná, bolo by aj na čo spomínať. Ale zafarbenie hlasu a dikcia umelej inteligencie od začiatku odvádzajú pozornosť na niečo nekalé a žiadna normálna žena janákovského typu by konverzáciu s niečím takým dlhšie ako deň nezniesla.

Podobnú lehotu dávam vyprchaniu dojmov z filmu pod tlakom nasledujúceho života. Keď miešate revolučné servery s freudovskými konceptmi, znamená to, že si neviete rady.