© Magic Box

Zhrnuté do riadku, Parralel ukazuje, prečo a ako nerobiť animovaný film.

V prvom rade, nerobte to prakticky sami. Aby mal výsledný tvar dostatočnú hĺbku detailu (animácie) a dal sa označiť aspoň za decentný film, potrebujete takmer nepredstaviteľnú mieru fanatizmu a odriekania. Majte niekoho, komu môžete rozdeliť najrutinnejšiu, vleklú robotu. Alebo sa rovno vzdajte autorizmu a robte pre niekoho. Reklamy. Sem-tam možno nejakú rozprávku. Čo príde.

Ak už to robíte sami, existujú isté osvedčené postupy, ktorých sa oplatí držať v záujme efektívnosti výroby, aj v záujme kvality a pozerateľnosti výsledného produktu. Nepoužívajte „opačné poradie výroby, ako je zvykom“. Prečo si to sťažovať? Nie je anímácia už tak dosť piplavý a nevďačný proces? Pokračujem v citáte: „Najprv sa kreslil celý materiál, potom sa z neho postrihala reálna dĺžka filmu. Dabingoví herci museli veľa dialógov nahrávať naslepo, čomu sme potom prispôsobili dĺžky záberov.“ Vypovedá Vladimr Kriško, spolurežisér.

V druhom rade, proste to nerobte. Nezožeňte si distribútora, ktorý váš výtvor rozpošle do kín potajme, akoby sa zaňho exekútivci či producenti sami hanbili, akoby šlo len o plnenie kvót na slovenskú tvorbu. Že ste si vysnili dátum premiéry 7. 10. 2017 a je v skutočnosti o pol roka neskôr, to je iba čerešnička.

Nepromujte svoje dielo ako prvý slovenský komiksový film. To, že vaša technika pripomína komiksovú kresbu, z neho nerobí komiksový film. Ani vám to nepriláka komiksových fanúšikov. Lebo najskôr by musel existovať komiks, ktorý by bol predlohou filmu a ktorého by mohli byť fanúšikovia.

© Magic Box

Nepastujte do scenára celé stránky dialógov a (prisámvačku) telefonátov, keď sa vám nechce kresliť hovoriace ústa (ani nič iné namiesto nich). Neangažujte známych hercov, aby vám nahovorili nielen repliky (naslepo!), ale aj rádobyhlboké voiceovery, kde sa kumuluje filozofický rozhľad „kódera“ z IBM s poetikou nastupujúceho copywritera.

Nezverejňujte film, ktorý po vizuálnej, animovanej – tej najdôležitejšej – stránke vyzerá polodokončený. Prinajlepšom. Film, ktorý recykluje použité zábery v miere epizódy náhodného anime seriálu.

Naučte sa kresliť ruky? Pokiaľ Matyas Brych naznačoval meniacimi sa proporciami rúk oproti zvyšku postavy nejaký symbolický význam (v záberoch, keď to veľmi význam nemá), tak mu asi krivdím. Jednoducho ma to vyrušovalo.

Tridsiatnik z Čiech, žijúci na Slovensku, si vymyslel aronofsko-nolanovskú zápletku, ktorú sa podujal realizovať s rozpočtom milión korún (círka). S prispôsobenými očakávaniami ma vlastne pobavilo zistenie, že keď neskoršieho Nolana alebo fontánovského Aronofského zbavíte dobrej kamery, vizuálneho kúzla, ich storky sú v jadre banálne a patetické báchorky, preklady biblie do postmoderného jazyka. Obzvlášť pobaví, keď za postmoderný jazyk slúži baroková filmová slovenčina.

Aj s úsmevom má asi Brych nevyrovnané účty, inak by úsmevy postáv v jeho filme nemali na mňa taký traumatizujúci účinok, však? Jeho úškľabky sú démonickejšie než Cartman vo svojich najhorších momentoch.

Vážne nie je nutné, ani pri silnom nolanovskom či aronofského fetiši, členiť svoj výpustok na kapitoly, hlavne nie vtedy, ak mienite takmer doslova kopírovať „aristotelovské“ členenie drámy, len jednotlivým fázam mierne gramaticky upravíte názvy, aby zneli mimoriadne stupídne (collisio či čo?). Na inšpiračné zdroje upozorňuje aj hudba, za ktorú môže vraj Dalibor Kocian (aka Stroon). Ústredná znelka mu vyšla celkom hymnicky (ak za tú nie je zodpovedný Petra Biča Projekt), škoda len, že ju režiséri nasadzujú asi o 500-krát častejšie, než by mali.

© Magic Box

Trápne, až odpudzujúco vyšli kľúčové scény s drakom, z ktorého je detailne vykreslená iba hlava, čo je problém, keďže mnohé zábery zachytávajú celý jeho masívny organizmus, zavše aj v pohybe (v lete). Film sa v týchto chvíľach zváža na úroveň konceptu, rozanimovaného storyboardu a draka nenájdete ani na žiadnej promo fotke k filmu.

Ešteže Brycha bavia jeho ženské figúry, pre hlavnú nolanovskú zádušnú manželku-matku si ako predlohu zrejme vybral Jessicu Chastain, sestrička v závere zase asi vyliezla z nejakého hentai na zahnanie pracovného stresu.

Samotný príbeh, keby nebol prerušovaný kŕčovito importantnými komentármi, by sa dal vnímať ako mierne originálne spracovanie témy duševnej poruchy a osobnej zodpovednosti (pozri Memento, 2000). Keby aspoň zvraty neboli oznamované vopred. Keby aspoň niečo ostalo na diváckej schopnosti a pasii lúštiť krížovky.

Keby sa tvorca nebral tak vážne, a pritom ponúkol tak málo na pozeranie za 82 minút vášho času.