Take Shelter © 2011 Sony Pictures Take Shelter © 2011 Sony Pictures

Všetci to poznáme: občas narazíme na hudobné, filmové alebo akékoľvek iné dielo, ktoré sa nám na prvýkrát pod kožu nedostane tak rýchlo. Väčšinou potom záleží na tom, či sa k nemu vrátime, alebo sa nejakým spôsobom dostane zase k nám. Podobne je to niekedy s jedlom – pred takými desiatimi rokmi by som s radosťou olivy alebo rukolu nechal na tanieri, dnes by som pre ne vraždil. Film Jeffa Nicholsa s názvom Take Shelter (Úkryt) je presne takýmto dielom. Po každom pozretí zreje ako víno a vy zrazu ani neviete, z akého smeru máte začať interpretovať – z nejakého dôvodu však cítite, že je tento film významný.

dráma, triler
2011 / 121 min. / MP 12

Originálny názov
Take Shelter

USA

Réžia
Jeff Nichols
Scenár
Jeff Nichols
Take Shelter definitívne nie je určený pre ľudí, ktorí majú záľubu v akčných dielach a už vonkoncom nie pre netrpezlivých a nedôverčivých. O trpezlivosti však tento film definitívne je a dôvera je na konci jeho najsilnejším a najdojímavejším motívom. Hoci sa zvyčajne toto dielo popisuje ako dráma/psychologický thriller, považujem ho skôr za poetickú sondu do hlbín ľudského vnútra a detailnú štúdiu toho, čo všetko môže ustáť obyčajný manželský pár (tu si však môžete dosadiť akýchkoľvek ľudí v akýchkoľvek vzťahoch).

Curtis (Michael Shannon) je otcom, manželom a živiteľom, na ktorom stojí a čoskoro aj začína padať celá rodina. Premisa je jednoduchá: jedného dňa začne mať zvláštne sny. Stojí na pokraji apokalyptickej búrky a s pribúdajúcimi snami s podobným settingom sa v nich postupne proti nemu začínajú obracať všetci jeho známi aj s rodinou. Ako to už s takýmito snami býva, začínajú postupne negatívne ovplyvňovať jeho osobný aj pracovný život. Čo je horšie, jeho sny postupne prestávajú byť iba snami a v podobe vízií ich začína vidieť aj počas bieleho dňa.

Režisér Nichols dosť dlho necháva rozhodovanie na divákovi. Zhruba počas prvej polovice filmu stále môžeme vďaka dokonalej kamere, vizuálnym efektom a hlavne dokonale plynulému zvukovému strihu uvažovať nad tým, že Curtis jednoducho pomaly stráca rozum a prepadá šialenstvu. Naznačujú to napríklad zvukové prechody medzi silným dažďom v jeho sne a zvukom sprchy nasledujúce ráno (takýchto prechodov nájdeme oveľa viac). Tieto scény aj napriek ostrému strihu dvoch záberov obe reality (sen a skutočnosť) dokonale zlievajú v jedno.

Vysvetlení pre Curtisovo správanie môže byť viacero. Jeho dcéra Hannah (Towa Stewart) je hluchá (herečka je hluchá aj v skutočnosti) a spolu s jeho manželkou Samanthou (Jessica Chastain) sa snažia šetriť na implantát, ktorý by jej mohol pomôcť. Čoskoro divák zisťuje, že Curtisova matka trpí od svojich tridsiatich rokov duševnou chorobou (podľa všetkého paranoidnou schizofréniou), čo v samotnom Curtisovi vyvoláva racionálne pochybnosti o vlastnom duševnom zdraví.

Film tieto skutočnosti podáva neskutočne zdržanlivým a realistickým spôsobom, čo je spôsobené aj jedinečným a uveriteľným hereckým výkonom Michaela Shannona. Jeho postava sa postupne začína meniť na zoslabnutého, zraneného a duševne roztrhaného človeka, ktorý vďaka „tradičnej“ otcovskej výchove značnú dobu pred svojou manželkou všetko tají. Jeho postavu postupne priťahuje okraj skutočnej búrky, tej rodinnej. V zúfalstve mu ako jediné možné riešenie tejto situácie napadá postaviť na záhrade protitornádový úkryt, na ktorý postupne začína míňať všetky rodinné peniaze.

Take Shelter © 2011 Sony Pictures

Prvýkrát začíname celú situáciu intenzívne vnímať z pohľadu jeho manželky Samanthy v situácii, kedy sa počas jednej z nocí budí na Curtisov záchvat. Tentoraz nemáme možnosť vidieť efektné zobrazenie jedného z jeho apokalyptických snov, ale skutočnú hrôzu manželky, ktorá musí volať pohotovosť kvôli manželovi, zmietajúcom sa kŕčovito v nočnej more.

Tu opäť dominuje voľba režiséra ubrať sa realistickým smerom: Curtis po prekonaní záchvatu vie, že pred manželkou nič neutají a zdôveruje sa jej s víziami a konečne aj s presvedčením, že to nie sú iba halucinácie, ale skutočné varovné signály. V istom zmysle by sa táto situácia dala považovať za zlomovú, pretože poskytuje možnosť vybrať sa dvoma diametrálne odlišnými smermi: manželka dôveru v muža stratí, alebo sa naopak rozhodne uveriť mu a dokonca pomôcť. Ak je divák pozorný, na základe jednej z úvodných scén filmu vie vydedukovať, ako sa Samantha rozhodne.

Náš hrdina sa však počas filmu pomaly mení na zlomeného muža a v istom momente dokonca šialeného hlásateľa súdneho dňa. V poslednej tretine filmu skutočne prichádza búrka a Curtis aj s rodinou sa ukrývajú v jeho vlastnoručne zostrojenom úkryte. Samantha cíti, že po prekonaní tejto búrky môže muža a zároveň časť jeho duševného zdravia zachrániť. Keď Curtis po prebdenej noci v úkryte napokon po vnútornom boji s vlastným strachom otvára kovové dvere, film naznačuje, že zbúral vlastný – duševný úkryt. V istom zmysle sa tento akt dá považovať za vypudenie vnútorných démonov a konečné zmierenie sa oboch manželov. Takisto totiž, ako Curtis prosil manželku o dôveru, vyžadovala napokon jeho dôveru aj ona – v momente, keď sám musel otvoriť bránu svojho úkrytu.

Take Shelter © 2011 Sony Pictures

O trpezlivosti je tento film aj kvôli tomu, že zmierenie manželského páru je akoby prípravou na skutočnú, naozajstnú búrku, ktorú si režisér necháva až na posledné sekundy filmu. O to väčšie zimomriavky divák dostáva. To všetko v kombinácii s hudbou, ktorá je po väčšinu filmu podobne zdržanlivá ako hlavný hrdina, a ktorá prichádzajúcu apokalypsu pripomína iba náznakmi, pomalými hlbokými tónmi, občas načierajúcimi z hororového žánru.

O čom je teda tento film? Môžeme ho rozoberať z viacerých uhlov: fanúšik žánrov tu nájde prvky psychologického thrilleru či dokonca hororu, fanúšik vizuálnych efektov tu nájde poetiku, ktorá sa v súčasnosti už takmer nenosí, obľubovateľ hercov tu narazí na herecké koncerty. Ako to už tradične chodí, z môjho pohľadu je najdôležitejšia rovina filmu, ktorú môžeme interpretovať v kontexte skutočného sveta.

Curtis predstavuje človeka, ktorý je o niečom tak presvedčený, že nedokáže konať inak. Robí všetko pre to, aby vyhovel všetkým nutkaniam, ktoré mu z vnútra kričí intuícia a viera v čosi správne – hoci to nevie dokázať alebo vysvetliť. V skutočnosti nie je konšpirátor či fanatik (ostatne, jeho vágny postoj k viere je vo filme viackrát naznačený, hoci zvyšok rodiny sa prezentuje ako kresťansky založený), je to vedec, ktorý svoju hypotézu potrebuje overovať do poslednej sekundy filmu.

Take Shelter © 2011 Sony Pictures

Dovolím si však tvrdiť, že akokoľvek veľký priestor vo filme dostal a akokoľvek majestátne napokon jeho konanie vychádza, najdôležitejším prvkom na pochopenie celého filmu je manželka Samantha: tá totiž napriek všetkému šialenstvu jednoducho ostáva pri ňom.

Film má zhruba dve hodiny a toľko môže aj samotnému divákovi trvať, kým začne dôverovať Curtisovi, jeho manželke, ale aj samotnému režisérovi Jeffovi Nicholsovi. Odmenou je dokonalé zavŕšenie filmu a zároveň možná úvaha nad tým, komu v skutočnosti v živote dôverujeme, komu nie – a prečo vlastne. Možno niekoho takého poznáte. Človeka, ktorý skrátka koná, hoci len ťažko vie vysvetliť prečo. Možno verí, že koná v mene toho najväčšieho dobra, aké dokáže poznať. A možno nestojí na žiadnej strane barikády, ale snaží sa všetky barikády zhodiť. Možno je samotný pojem dôvery v hocičo a hocikoho občas tým najväčším polenom, ktoré nám nedovoľuje ísť ďalej vpred.

Keď film dokáže vyvolať v človeku otázky, ktoré zrazu operujú so skutočnosťou, robí niečo dobre. A hoci možno niektorí z vás olivy či rukolu doteraz nemusia, túto snímku by ste si mali pozrieť – ak už pre nič iné, tak aspoň pre tú kopu prekrásnych oblakov, ktoré v tomto diele uvidíte.