Sloboda (2017). © ASFK

Toto je jeden z filmov, kde sa hodinu a trištvrte hlavná postava ocitá v rôznych situáciách a na konci o nej viete asi toľko ako na začiatku. 40-ročná Berlínčanka Nora (Johanna Wokalek) opustí manžela a dve deti, najskôr sa bezcieľne fláka po Viedni, kde sa nechá v supermarkete nabaliť výrazne mladším gigolom, potom si chytí stopa do Bratislavy, kde pokračuje v bezcieľnom flákaní. Kým nestretne Etelu (Andrea Sabová), čosi ako striptérku, takisto matku s dvomi deťmi a frajerom Tamásom (Ondrej Kovaľ). Začne sa flákať s nimi.

dráma
2017 / 103 min.

Originálny názov
Freiheit

Nemecko / Slovensko

Réžia
Jan Speckenbach
Scenár
Jan Speckenbach, Andreas Deinert
Dej prebieha striedavo v Berlíne a Bratislave. Norin manžel Philip (Hans-Jochen Wagner) sa snaží zvládať starostlivosť o rodinu (dcéra v puberte, o niečo menší syn), prácu právnika, kde práve dostal na obhajobu mladíka, ktorý zmlátil čierneho imigranta tak, že dva mesiace leží v kóme, a popri tom ešte stále hľadá manželku. Nečudo, že pobehuje strhaný, zarastený a s nervami v koncoch. Aspoň má na svojej strane príťažlivú kolegyňu Moniku.

Nora sa zatiaľ vyhýba kontaktu s políciou, ako sa dá, úzkostlivo tají svoju pravú identitu, obchádza múzeá a párty, kde nadväzuje náhodné známosti, až sa po jednej takej ocitne na výpadovke na Bratislavu a spolu s americkým backpackerom sa nechá zviezť priamo na SNPčko. Proste sa správa ako 20-ročná študentka, nie 40-ročná mamička. Flákanie sa po Bratislave ju inšpiruje k novému asymetrickému účesu, spolu so zvyškom zovňajšku už fakt vyzerá ako šlapka.

Počas výletu na Devín sa dá do reči s blondínou Etelou, ktorá si vyšla na prechádzku s dvoma faganmi a zhurta prezrádza, že pracuje v sexbiznise, čo by Nora rada videla. Určite aj režisér a poniektorí diváci, a tak už o pár minút akože-Holanďanka Nora sleduje novú kamarátku, ako pchá ležiacemu sedlákovi do huby spodok dilda, aby na ňom následne simulovala súlož. Čo je inak na sedláka prekvapujúco progresívne, že sa nechá takto použiť, lebo si práve strčil gule do huby. Symbolicky.

Ako uviedol producent Peter Badač, Bratislava nebola autorovou prvou voľbou, v zásade mu to bolo jedno, potreboval iba Noru presunúť z Viedne do cudzejšej kultúry, čiže film sa mohol odohrávať v ľubovoľnej východoeurópskej metropole. Asi preto aj mesto, aj jeho obyvatelia vyvolávajú dojem náhodnosti, exotickosti, v ktorej sa hlavná postava konečne môže cítiť anonymne.

Spolu s rozpačitými pokusmi o humor, napríklad pri hodnotení nemeckých zákazníkov v hoteli, kde Nora zrejme vďaka Tamásovi získa prácu ako chyžná alebo so scénou, kde na Noru útočí paranoidná starena, to robí zo slovenských zlomkov tie najslabšie miesta filmu, sled viac či menej kurióznych situácií, grotesku bez uvoľňujúceho smiechu.

Sloboda (2017). © ASFK

Zato v Berlíne odsýpa vcelku konvenčná dráma, Monika chodí za Philipom už aj domov, dcéra ich nachytá, čo ešte viac skomplikuje ich napäté spolužitie. Všetci sa musia vyrovnať s tým, že ich Nora bez vysvetlenia opustila. Vysvetlenie ostáva film dlžný aj divákom.

Aj napriek rozsiahlemu flashbacku do posledného Norinho dňa pri rodine, ktorý prichádza prekvapujúco niekedy v dvoch tretinách stopáže. Obsahuje skutočnosti, ktoré dovtedy neboli známe, ale neprináša niečo ako jednoznačný motív jej odchodu, čo je asi aj dobre, lebo takto Jan Speckenbach necháva rozhodovanie na diváckej aktivite.

Isté je, že Philip chodieval predtým oholený a patril k bežnému manželskému typu spokojný blbec, takže vlastne Nora svojím odchodom podporila jeho osobnostný rozvoj, lebo súčasný Philip je oveľa snaživejší a sympatickejší (vrátane brady). Philipova pozitívna premena asi málokomu bude stačiť, aby venoval sympatie aj krkavčej matke. Väčšinou vyzerá, že jej je osud vlastnej rodiny úplne ľahostajný a až epizóda s „lietajúcim maslom“ v samom závere odhaľuje pochybnosti či pocity viny.

V poslednom zábere sa režisér cez vizuálnu asociáciu vracia k motívu Babylonskej veže, obrazu Pietera Bruguela staršieho z viedenského múzea, po ktorom sa Nora prechádza v úvode. V biblickom príbehu Boh potrestá ľudskú pýchu zmätením jazykov, čo vedie k rozpadu vyspelej civilizácie staviteľov veže.

Keď raz Philip večeria v ázijskej reštaurácii, nechtiac sa stáva svedkom rodinnej oslavy, ktorá demonštruje spolupatričnosť imigrantskej komunity oproti faktickému rozpadu a nefunkčnosti Philipovej vlastnej rodiny. (Akoby nestačilo, čo sa mu stalo so ženou, Philip nemá dobrý vzťah ani so svokrou.)

Sloboda (2017). © ASFK

Po uvážení indícií (je tu ešte aj rozháraná domácnosť Philipovho klienta) Speckenbach sa zjavne pokúša Norino oslobodenie z manželsko-materského väzenia zasadiť do širšieho kontextu oslabovania rodinných a komunitných väzieb v západných spoločnostiach na úkor nádorového individualizmu, uspokojovania vlastných potrieb bez prihliadnutia na okolie. Nasvedčoval by tomu aj záver s naznačovaním, že Nora pyká za svoje konanie (svoju pýchu). Referencia na babylonský jazykový chaos je prítomná konštantne, odkedy Nora vyrazí do Bratislavy.

To je síce akútne, ale až príliš očividné. Speckenbachovi chýba snaha svoju hlavnú hrdinku naozaj vnútorne pochopiť a z bezradnosti si kliesni cestu ukazovaním kože. Postava Etely akoby existovala len na to, aby ju mohol vyzliecť, a toto úsilie si sám odsabotoval, keď obsadil herečku, ktorej musel zohnať dablérku, chudák.

Sloboda vychádza zo sľubnej, provokatívnej premisy, lenže ostáva pri nej. Nestavia z nej silný, pohlcujúci príbeh. Iba ventiluje režisérov hraničný pesimizmus. O ktorom sa môžeme hádať celé dni, či je podložený alebo nie, ale načo, keď film za (ani o) také vášne nestojí.