Toman
Nadstavovaná kaša o karpatskom Bondovi

O Zdeňkovi Tomanovi či Zoltánovi Goldbergerovi sa v učebniciach dejepisu nedočítate vôbec a inde len veľmi málo, napriek tomu, že patril k strojcom prechodu povojnovej Československej republiky z (obmedzenej) demokracie k stalinizmu.

Pochádzal zo židovskej rodiny zo Sobraniec, ktorá sa hlásila k maďarskej národnosti. Pod menom Zoltán Toman absolvoval právo na Karlovej univerzite v Prahe, už odmlada bol presvedčeným komunistom.

Na jar 1939 emigroval aj s manželkou cez Poľsko do Londýna. Od roku 1941 pôsobil v štruktúrach exilovej vlády ako repatriačný úradník. Na konci vojny a krátko po nej viedol repatriačnú komisiu v Košiciach, vydával československé doklady ľuďom z Podkarpatskej Rusi, ktorá pripadla Sovietom, a príslušníkom Svobodovho armádneho zboru. Často to nebolo zadarmo.

V tejto pozícii ho nachádza úvod filmu režiséra Ondřeja Trojana (Želary, Občiansky preukaz). Ako muža zo zákulisia s konexiami u tých najvyšších a so vzácnou schopnosťou zadovážiť peniaze kedykoľvek, kdekoľvek.

Preto sa strane mimoriadne hodí pred voľbami v roku 1946 a dosadí ho na čelo zahraničnej rozviedky. Toman začne zháňať cennosti rôzneho druhu, diplomatickou poštou ich preváža do Londýna a tam rozpredáva na čiernom trhu. Získanú hotovosť delí pre stranu na financovanie predvolebnej kampane, pre budovanie svojej organizácie a pre seba.

Stáva sa jedným z najvplyvnejších ľudí v štáte, zvlášť po voľbách, keď komunisti získavajú miesto predsedu vlády (Gottwald) a ministrov v kľúčových silových rezortoch. Každý potrebuje Tomana a on vie zariadiť všetko.

Osudy Zdeňka Tomana sú fascinujúce v celku aj v detailoch. Tri roky patril k špičke štátnych a straníckych funkcionárov, pochybnými, korupčnými alebo priamo zločinnými metódami pomáhal komunistom privlastňovať si štát, no len čo sa ho naozaj zmocnili vo februári 1948, ihneď sa otočili proti nemu (zatykač naňho vypísali fakticky ešte predtým – v januári 48).

Zatkli ho v apríli, jeho manželka Pesla spáchala samovraždu 8. mája, nechala po sebe sedemmesačného syna Ivana. 22. júna utiekol z väznice, asi o mesiac prekročil hranice. Jeho syna ŠtB zverila do opatery bezdetným manželom Rohanovým, zmenili mu meno aj dátum narodenia.

Niekde v tomto bode film Tomana opúšťa. Epilóg prichádza v podobe titulkov. (Komunisti mu syna nikdy nevrátili, zomrel v štrnástich po nešťastnom zranení. Sám Toman režim prežil, zomrel v roku 1997, zvyšok života strávil v Južnej Amerike, v Izraeli si dodnes cenia jeho „zásluhy“ o vznik štátu.)

Veľká škoda, že Ondřej Trojan, ktorý naposledy režíroval pred ôsmimi rokmi, priam bondovský príbeh poňal ako poučnú historickú prednášku, ako rekonštrukciu pomerov a súvislostí a centrálny charakter mu pritom ustúpil do úzadia, vybledol predtým, než doňho stihol napumpovať krv a oživiť ho v celej svojej protirečivosti.

Prehliadku straníckych a iných pohlavárov hlavne v prvej polhodine poctivo doprevádzajú obrovské titulky s menom a funkciou osoby, čo sa úplne míňa účelu, pretože ich je toľko, že sa aj tak nedajú pamätať. Až na zopár najvýznamnejších, ktorých idividuálne zvláštnosti sú dostatočne povedomé (Klement Gottwald, Jan Masaryk).

Postáv je jednoducho príliš veľa a dialógov medzi nimi tiež, v 145-minútovom deji pribúdajú stále nové okolnosti, nové tváre, informačný a vzťahový zmätok zachraňujú typické barličky ako manželské odcudzenie a sekretárka a milenka v jednej osobe. Tomanova osobitosť spočíva vo fajčení amerických cigariet, „buržoáznom“ životnom štýle a ešte tak v jeho židovstve. Vnútorné motívy karierizmu a hrabivosti Trojan takmer nestopuje. Ako osobný konflikt využíva len Zdenov chladný postoj k Pesle a jej túžbe po dieťati.

Vo chvíli, keď sa budúcnosť zdá zabezpečená, Toman povolí, Pesla otehotnie a porodí syna. Z tejto novej okolnosti (a postavy) mohol Trojan vyťažiť oveľa viac osobnej drámy, lenže jeho, zdá sa, skôr zaujímajú intrigy sovietskeho veľvyslanca Zorina, vzťah Gottwalda a Slánskeho či Masarykova smrť.

Ťažko povedať, ako mohla taká vzrušujúca postava dopadnúť tak nevýrazne. Nie je to chyba herca, aj keď Jiří Macháček obsadzuje skôr komediálne úlohy. Do postavy charizmatického špekulanta sa typovo hodí, avšak nemá veľa príležitostí reálne sa ukázať.

Najpôsobivejšou sa tak stáva jeho žena Pesla v podaní Kateřiny Winterovej a istý dramatický oblúk scenár doprial aj Kristýne Bokovej čoby sekretárke Milade. Herci v rolách politikov a funkcionárov pôsobia ako živé ilustrácie. Maskéri spravili dobrú prácu, ale na vytvorenie charakteru poskytnuté možnosti nepostačujú.

Toman zanecháva dojem nadstavovanej kaše, historickej lekcie, ktorá trvala príliš dlho, aby dokázala udržať vašu pozornosť. Súvislosti a osobná zodpovednosť sa strácajú v siahodlhom výpočte udalostí a ich aktérov. Všetci veľa hovoria, niektorí aj robia, ale väčšinou nevidno čo. Dejú sa zlé aj otrasné veci, ale je veľmi ťažké niečo cítiť.

---