Zlé časy v El Royale (2018). © CinemArt

triler
2018 / 140 min. / MP 15

Originálny názov
Bad Times at the El Royale

USA

Réžia
Drew Goddard
Scenár
Drew Goddard
Na predmestí Rena stojí hotel, rozdelený hrubou červenou čiarou na dve rovnaké časti, ibaže v jednej sú izby o dolár drahšie ako v druhej, v jednej sa môže piť a gambliť a v druhej nie. Pretože čiara je hraničná a rozdeľuje hotel na polovicu nevadskú a polovicu kalifornskú.

Ako svedčí obchodný cestujúci Sullivan (Jon Hamm) a zarámované fotky na stenách, El Royale býval v 50. rokoch útočiskom hviezd a smotánky, vychyteným miestom divokých večierkov. O desať rokov neskôr, na konci šesťdesiatych, už hotel žije len zo spomienok. Licencia na hazard vypršala. Ani obsluhy sa nedozvoníš.

Do hotela po Sullivanovi prichádzajú černoška Darlene (Cynthia Erivo) a kňaz Daniel Flynn (Jeff Bridges). Darlene má až príliš vstriečneho obchodníka po chvíli plné zuby a rázne zatrepe na dvere pre personál. Nato z nich vykukne mladý recepčný (Lewis Pullman), nervózne sa uhládza a ospravedlňuje. Ešte viac znervóznie pri pohľade na kňaza: „Otče, toto nie je miesto pre vás.“

Otec Flynn Milesa bodro upokojí, že je to miesto práve preňho. Keď sa už chystajú ubytovať, vonku so škrípaním zabrzdí Mercury Cougar a do lobby vstúpi štíhla a sarkastická beloška (Dakota Johnson) v tmavých okuliaroch. Sullivanovi tie jeho sebavedomé drby vôbec neberie.

Nateraz kompletná zostava.

Príbeh je od začiatku rámcovaný ako kriminálka s tajomstvom, lebo v prológu ešte v tých slávnejších 50. rokoch do hotelovej izby nakráča chlap v klobúku, zloží kožené tašky, popresúva nábytok, zroluje koberec a vytiahne zopár dosiek z podlahy. Do jamy schová tašky a izbu vráti do pôvodného stavu. Príde za ním niekto, koho čaká, otvorí mu, ale nečaká, že ho ten niekto zastrelí. Zabijak sa obzerá po izbe, hľadá niečo, čo tam nie je.

Prológ sa – pravdepodobne – odohráva v tom istom hoteli a tašky – pravdepodobne – čakajú stále na svojho objaviteľa. Je vhodné si všimnúť, že celá scéna je natočená z jedného pohľadu, frontálneho (oproti dverám do izby), vďaka čomu izba pripomína javisko.

Zlé časy v El Royale (2018). © CinemArt

Izby v El Royale nie sú len izbami, eventuálne apartmánmi, sú – kto by to bol povedal – javiskom, scénou. A ani žiadna z postáv v El Royale nie je iba tým, čím sa zdá byť. Každá má svoje tajomstvo, svoju skrytú, druhú tvár. Tak ako je hotel zároveň v Nevade („krajine príležitostí“) a v Kalifornii („slnečnej a teplej“).

Obchodný agent Sullivan začne v jednotke hľadať a demontovať ploštice. Teda úplne iný typ agenta. Otec Flynn vyťahuje dosky z podlahy – aha, ten má niečo s chlapíkom z úvodu! Darlene rozbaľuje stočené matrace, čo si navláčila do izby a izoluje nimi stenu, aby nikoho nerušila svojím soulovým spevom, ženská zaregistrovaná v knihe návštev ako „Fuck You“ zase vláči z kufra auta do izby spútanú inú mladú ženu. A Miles je popri recepčnom aj narkoman.

Bystrý chlapec (chlapík) Drew Goddard (Chatá v horách, 2012; scenáre k Svetovej vojne Z a Marťanovi) preskakuje z pohľadu jednej postavy na pohľad inej, pričom sa neobáva aj vrátiť v čase k situáciám, ktoré už boli zobrazené z jednej perspektívy.

Príbeh sa tak akoby vplietal sám do seba, vyvíja sa špirálovito. Pre každú postavu je dôležité jej pozadie a aj to scenár odhaľuje postupne, niektoré fakty veľmi neskoro v rozprávaní, čo naznačuje vysokú Goddardovu dôveru v divácku spoluprácu. Respektíve ochotu hrať sa.

Motív skrytých pohnútok a delenia na dve strany Goddard ďalej sleduje v postave mansonovského Billy Leeho (zábavný a sám sa rolou baviaci Chris Hemsworth). Odmieta tradičné náboženské delenie dobra a zla podľa mienky (kňazskej) autority.

Nič nie je iba dobré a zlé. A môžeme byť bohmi sami sebe.

Zlé časy v El Royale (2018). © CinemArt

Znie to aj triviálne (prvá veta), aj triviálne rúhavo (druhá). Billy Lee svoju predstavu napĺňa: Keď rozhoduje o živote iných, stáva sa rovný bohu. Zároveň sa rúha sám sebe, pretože ich núti vyberať si z dvoch možností, hoci takéto obmedzenie predtým zavrhol.

Triviálny nie je historický kontext. Spojené štáty koncom 60. rokov definitívne precitli z „veku nevinnosti“. Hnutie za občianske práva, dokonané atentáty na bratov Kennedyovcov a Kinga, vojna vo Vietname, študentské protesty a ďalšie notorické kauzy polarizovali americké masy. V príbehu sa vyskytuje kotúč filmu s inkriminujúcim záznamom nedávno zosnulej významnej osobnosti, ak by sa dostal na verejnosť, nenávratne by zničil jej pamiatku. Dotknutú osobnosť všetci spoznávajú na prvý pohľad, čo naznačuje, že na zázname je práve niekto z Kennedyovcov.

Zoskupenie v El Royale do istej miery zastupuje celoamerickú spoločnosť. V postave Emily alebo Fuck You je zastúpená generácia hippies, emancipujúcich sa z tradičnej patriarchálnej rodiny. Emily uteká pred otcovským násilím, aby skončila v niečom ešte horšom, pretože Billy Lee reprezentuje tie najhoršie excesy kalifornskej kontrakultúry.

Sullivan-Broadbeck telefonuje s Hooverom, riaditeľom FBI a odhaľuje v hoteli systém policajného sledovania hostí. To, čo sa odohráva v El Royale, je nepochybne špinavosť, ale dvojité zrkadlá a filmové kamery blednú v porovnaní s rozsahom dnešného digitálneho dozoru NSA.

Riaditeľ prikazuje svojmu agentovi, aby nezasahoval do iného podozrivého diania v hoteli, naznačujúc nezáujem vlády o skutočnú spravodlivosť. Paradoxne, keď sa Broadbeck pokúsi učiniť spravodlivosti zadosť, nedbajúc na rozkazy, prichádza rýchly trest. Goddard nemilosrdne účtuje s trópom tvrdého policajta berúceho spravodlivosť do vlastných rúk.

Aj Darlene zápasí s exploatáciou – v hudobnom priemysle. V jej osobnom flashbacku podstupuje nevyberaný nátlak od bieleho hudobného producenta. Zrozumiteľný odkaz na praktiky Phila Spectora, zodpovedného za produkciu polovice najľúbeznejších amerických popových hitov zo šesťdesiatych (v súčasnosti trestaného za vraždu).

Zlé časy v El Royale (2018). © CinemArt

Jej spev – Cynthia Erivo je rovnako speváčka ako herečka – nie je použitý vo filme iba na obohatenie soundtracku. Je jej bytostnou súčasťou. Goddard (bystrý chlapec) ho vtipne zapája ako dejový prvok, keď spolu s tlieskaním zakrýva zvuk, ktorý nemá počuť iná postava. A dôležitý je aj v závere ako kontrast Billyho kikiríkania (nie doslovne) a podnet jeho estetického súdu: „Počul som už lepšie.“ Prerušuje ju, aby mohol pokračovať vo svojej „božskej“ hre.

Medzi Goddardovými inšpiráciami sa určite nachádza Tarantino z Osem hrozných (uzavretie postáv v malom priestore, eskalácia násilia) alebo Kill Bill (početné flashbacky na objasnenie osobných pohnútok). Avšak Goddard postráda tarantinovskú karnevalovú záľubu v striekajúcej krvi a rozplieskavaní kúskov tkaniva do čo najširšieho okruhu, čiže násilie, aj keď ohyzdné, nepôsobí groteskne.

Ani sa neoddáva (zatiaľ) natoľko brilantnosti svojich dialógov, aby ich naťahoval cez hranicu, keď už nemajú čo povedať. Preto Zlé časy v El Royale netrvajú tri hodiny, ale dve hodiny dvadsať, a ponímajú viac deja než Osem hrozných. Námietky na prílišnú dĺžku zaznievajú, no v ére ansámblových superhrdinských filmov, ktoré nejdú pod dve a pol hodiny, dobre padne, že tie minúty navyše sú investované na to, aby postavy dostali jasnú motiváciu a aby sa ich konflikt vyriešil spôsobom, ktorý dáva zmysel a je v súlade s ich charakterom.

Napriek všetkému zabíjaniu a spriadaniu dobra a zla akoby Drew Goddard stále odmietal podľahnúť cynizmu a veril v možnosť (a dôležitosť) slobodnej voľby. I keby to mala byť naša posledná.