Jan Palach
Aj portrét martýra môže byť bez portrétu

Na „oslavu“ 50. výročia okupácie Československa sme na Slovensku pripravili filmový portrét jedného z hlavných aktérov Pražskej jari Alexandra Dubčeka. V Čechách vznikol zasa film o jednom z najvýznamnejších predstaviteľov civilného odporu voči sovietskej agresii Janovi Palachovi.

Vysokoškolák Palach sa podpálil v januári 1969 na Václavskom námestí, aby vytrhol obyvateľstvo Československa z rezignácie, do ktorej začalo upadať, keď sa augustová okupácia stávala s prispením domácich politikov legálnou. Niektorí Sovietom pomáhali nadšenejšie, niektorí menej, kurz však bol nastavený jasne. „Konzervatívne“ krídlo komunistov začalo normalizovať krajinu, protesty boli potláčané alebo vyšumeli do stratena, tak ako študentský štrajk na Univerzite Karlovej v jeseni 68.

Pod vplyvom tohto vývoja sa podľa dostupných informácií Janovo myslenie radikalizovalo a začal zvažovať burcujúcejšie formy protestu, jednou z nich bol plán na obsadenie budovy rozhlasu a odvysielanie výzvy na generálny štrajk. Nakoniec sa rozhodol pre samoupálenie, vzorom mu mohol byť vietnamský budhistický mních, ktorý sa upálil v roku 1963.

A možno – ako naznačuje film v (inak zbytočnej) scéne z Palachovej brigády vo Francúzsku  – ho inšpiroval aj Poliak Ryszard Siwiec, ktorý sa podpálil už v septembri 1968 na štadióne vo Varšave počas celoštátnych dožiniek tiež na protest voči okupácii Československa.

Siwiecov čin sa poľským tajným podarilo zatajiť úspešnejšie než u nás. Správa o ňom sa v médiách objavila až na jar 1969, zatiaľ čo Janovho pohrebu sa zúčastnili desaťtisíce ľudí, a tak – aspoň na chvíľu – skutočne zmobilizoval masy.

Kým Dubček ako vysokopostavený politik bol počas mesiacov pred a po okupácii na očiach verejnosti, existuje dostatok záznamov o jeho činnosti a myšlienkach, Palach bol anonymnou súčasťou davu. Tak ho spoznávame aj vo filme (hrá ho Viktor Zavadil), kde sústredene načúva reformátorom. Hlavne Josefovi Smrkovskému, vtedajšiemu predsedovi parlamentu.

Čo je ľahšie, rekonštruovať život celebrity alebo študenta histórie, ktorý sa zapísal do veľkej histórie jedine svojou dobrovoľnou smrťou? Ak by sa aj zdalo, že druhý typ hrdinu poskytuje viac priestoru pre fantáziu, doplnenie bielych miest, tvorcovia sa prevažne šnurujú snahou o poctivú rekonštrukciu okolností a vonkajších motívov, ktoré ho viedli k činu.

Niekoľko udalostí a vzťahov, dokumentujúcich Janovu čestnú, nezištnú povahu, idealizmus, hlavne frajerka Helenka (Denisa Barešová), hendikepovaná doznievajúcou obrnou a ruský kamarát Voloďa, na ktorého obranu sa Jan postaví na inej brigáde (v Kazachstane). Traumy z ruských tankov a hlavní namierených do tváre, z „vlastných“ obuškov dopadajúcich na chrbát.

Vkusne začlenené epizódy v chronologickom poradí, malé drámy vo vzťahu s matkou (Zuzana Bydžovská), otvárajúcou mu poštu, rastúce drámy geopolitické, kde sa študent snaží začleniť na stranu pravdy a nezradiť svoje ideály. Ťažko tu neskĺznuť do oslavného tónu, jednostranného vyzdvihovania neskoršieho martýra, no darí sa. Pomáha napríklad topenie šteniat v potoku, ako momentka z dobového koloritu.

Isté veci aj tak zamrzia a štípu (aj iných ako ochrancov práv zvierat). Čo znamenajú pohoršené pohľady výčapníka a pivárov na dvojicu potrundžených študentov bratríčkujúcich sa so slovami „ja ľubľu tebja“? Vzhľadom na predaugustové zasadenie je česko-ruská náklonnosť vysoko normálna, a keď si odmyslím homofóbiu, ďalší dôvod mi už neprichádza na um. Vzhľadom na to, aké veci bežne predvádzajú pri stakanoch aj chlapi, ktorí nie sú najlepšími priateľmi, homofóbia mi príde aj prestrelená (zo strany zazerajúcich štatistov), aj nepatričná. (Načo je filmu takýto náznak?)

Zaobišiel by som sa aj bez prelietavej slovenskej študentky (Kristíma Kanátová), ktorá predbehne Helenku v získaní Janovho venčeka. Iný život Evina postava nemá, a keďže od samého začiatku vieme, že Jana zaujímajú ženy viac než alkohol, dala by sa kompletne vypustiť. To aby film nepôsobil, že z neho robí svätca? Asi radšej to, než aby nám bolo ľúto, že zomrel ako panic.

Aj tak filmový životopis Jana Palacha ostáva civilný, bez precitlivenosti zobrazuje človeka, ktorý v kritickom vývoji dospieva ku kritickému rozhodnutiu. Ani sa tu vo výraznej miere nepsychologizuje, čo má zrejme zapchať ústa vyznavačom teórie o vyšinutí mysle („lebo šak zdravý človek by niečo také neurobil“). Ak je tento prístup problematický, tak tým, že vedie k umeleckej všednosti a ešte tým, že Palachov skutok objektívne (z pohľadu okolia) bol extrémne precitlivený.

V zámere prerozprávať najdôležitejšie udalosti Palachovho života, vedúce k udalosti zásadnej pre jeho pamiatku, ostávajú autori verní až tak, že po akte sebaupálenia už nenasleduje nič, ani posledné dni v nemocnici, ani pohreb. Kontext tak ostáva viac-menej v rovine nostalgie po tom krajšom zo šesťdesiatok, utopených v augustovej krvi, znejú mnohé známe piesne z toho obdobia, Palach je aj svedkom vystúpenia Karla Kryla na univerzite (tak ako je svedkom vystúpení Smrkovského).

Televízna produkcia Hořící keř spred pár rokov začína okamihom, ktorým Jan Palach končí. Pre pochopenie dôsledkov a významu Palachovho činu je rozprávanie o udalostiach po ňom zrejme dôležitejšie než rozprávanie o udalostiach, ktoré mu predchádzali. Palach sa zúčastnil na rovnakých dejoch, aké prežívali státisíce ľudí v Československu. Jeho reakcia na tieto udalosti bola špecifická, krajná, teda ich vnútorne znášal a vyhodnocoval inak. Zobraziť vnútorné pohnútky, pretransformovať ich do filmových prostriedkov, sa však Robert Sedláček, v súlade so svojím dokumentaristickým podhubím (České století), nepokúša.

---