Tlmočník
Hľadanie pravdy o svojej rodine

Nedávno v našom prostredí vyvolala odozvu kniha rakúskeho reportéra Martina Pollacka, preložená najskôr do češtiny a v roku 2017 aj do slovenčiny pod názvom Smrť v bunkri (Absynt). Podtitul Správa o mojom otcovi naznačuje, že ide o príbeh, ktorý sa Pollacka osobne dotýka. Jeho biologický otec  bol veliteľom v SS a koncom roku 1944 pôsobil aj na Slovensku v okolí Ružomberka, kde dal zavraždiť niekoľko desiatok civilistov.

Pollackovým pokusom o vyrovnanie sa s minulosťou svojej rodiny sa inšpirovali režisér Martin Šulík a scenárista Marek Leščák. Vytvorili príbeh stretnutia dvoch mužov zastupujúcich obe strany, obete aj páchateľov. Jedným je príslušník vyvraždenej židovskej rodiny Ali Ungár. Prichádza do Viedne, kde vystopoval esesáka zodpovedného za smrť jeho blízkych.

Vo vrecku kabáta schováva pištoľ. Dvere mu otvára esesákov syn a ľahostajne mu oznamuje, že jeho otec je už mŕtvy. Ali sa vypýta na do kúpeľne, kde na kraji vane nachádza prázdnu fľašu od liehoviny, a potom s rozpakmi sleduje Georga, ako flirtuje so svojou oveľa mladšou domácou. Vzájomná antipatia vyústi do krátkej slovnej potýčky, vynadajú si do fašistov a sionistov a Ali odchádza bez satisfakcie.

No Georg ho ešte vo Viedni vyhľadá a ponúkne mu prácu. Ali ho má sprevádzať a tlmočiť mu na ceste po Slovensku, po miestach, kde sa koncom vojny pohyboval aj jeho otec. Ali váhavo súhlasí. Niečo si zarobí možno mu táto výprava pomôže nájsť hrob rodičov. A taksa vydávajú na cestu, najskôr do archívov múzea v Banskej Bystrici.

Spojením dvoch výrazne rozdielnych osobností v scenári aj v hereckom prejave vznikajú bohaté možnosti komickej interakcie. Georg Petra Simonischeka trochu pripomína jeho predchádzajúcu slávnu kreáciu Toniho Erdmanna. Je to bohém, naháňač žien a telesných pôžitkov, pije a zo všetkého si robí žarty. Ali je naopak disciplinovaný, zodpovedný a vážny, celý život prežil s jednou ženou.

Postavu Aliho pôvodne určili slovenskému rodákovi Jurajovi Herzovi. Keď pre zdravotné problémy odstúpil, na poslednú chvíľu do úlohy zaskočil iný slávny režisér Jiří Menzel. Hoci Menzel príležitostne stál aj pred kamerou, považuje sám seba za amatérskeho herca a tomu zodpovedá pri všetkej úcte aj jeho prejav. Jeho nemčina je na tlmočníka a prekladateľa príliš nevyrozprávaná, čo si tvorcovia uvedomujú a adresujú v dialógu. Svojský prízvuk má aj v slovenčine, ale na tom pri mimoslovenskom publiku až tak nesejde. Už iba v hypotetickej rovine ostáva možnosť, že Juraj Herz by bol Simonischekovi predsa len charizmatickejším náprotivkom.

Georgova a Aliho cesta mieri za znovunachádzaním historickej pamäti, čo je v strednej Európe vrátane Slovenska aktuálna a pálčivá otázka. S dedičstvom po II. svetovej vojne sme sa nejak zvlášť uspokojivo nevysporiadali, ale to je úplne v poriadku, lebo odvtedy našu spoločnosť stihli traumatizovať ďalšie katastrofy, kto sa má v tom všetkom prehrabávať?

Kádre na to určené úspešne vyháňame, potláčame, umlčiavame, niekedy rovno zabíjame, ani nemusí byť vojna. Násilie voči nim aj v extrémnej podobe sa vždy skrýva tesne pod povrchom normálnosti, môže prepuknúť kedykoľvek, nedá sa proti nemu chrániť očkovaním ako proti epidémiám chrípky, a keby sa aj dalo, ľudia by tomu už aj tak neverili.

Šulík s Leščákom sa tiež pokúšajú ukázať, že udalosti spred sedemdesiatich rokov si stále nesieme so sebou, nech to akokoľvek nástojčivo ignorujeme. Vo filme odznejú archívne výpovede očitých svedkov, niektorí ešte donedávna žili. Teraz môžu svedčiť už len cez záznamy, no aby plnili funkciu, musí si ich niekto pozrieť.

Mladá generácia záujem nemá sama od seba, ani jej ho nemožno nanútiť. Žije si svoje vlastné, súčasné problémy, tak ako dve masérky z kúpeľov, ktoré Georg vyzdvihne po ceste. Z banálneho rozhovoru o vydaji do Rakúska jedna z nich nie veľmi odôvodnene prechádza do rozpovedania otrasnej skúsenosti z čias, keď robila opatrovateľku páru rakúskych dôchodcov.

Slováci, ktorých Georg a Ali po ceste stretávajú, bojujú s minulosťou mlčaním alebo zľahčovaním rozsahu účasti svojich predkov ako syn bývalého arizátora Kysela (Attila Mokos). Najprv ich z otcovej izby v starobinci vyhadzuje, potom sa ich pokúša nakloniť na svoju stranu ubytovaním na chate a ponukou poľovačky, nechtiac dokazujúc, že sa v jeho rodine dedia sklony k pokútnemu podnikaniu.

V jednom momente sa Georg konfrontuje aj s Aliho dcérou (Zuzana Mauréry). Jej dramatickú hodnotu vyjadruje prakticky jediný rozhovor s porovnaním života potomkov obetí a potomkov vrahov, ďalej už iba jej profesia upozorňuje na v súčasnosti najbližší vojnový konflikt, ktorý sme sa rozhodli kolektívne vypustiť z mysle – v tábore má deti z ukrajinského Luhanska.

Najmladších Slovákov, takzvaných prvovoličov, zastupuje syn rozvedenej matky, ktorý vykradne Georgovi auto. Keď ho policajti chytia a privedú pred Georga, vyjadruje ľútosť tak formálne a nezúčastnene, že si od neho vyslúži výchovnú facku, akú od vlastného otca pravdepodobne nikdy nedostal. Na jednej strane priamočiara akcia oživuje niekedy trochu zarozprávaný dej, na strane druhej takto tvorcovia lámu azda príliš ledabolo palicu nad ďalším pokolením.

Tlmočník veľké, trvalé, traumatické emócie viac pripomína, než vzbudzuje, ani ich veľmi neprekladá do filmového jazyka nad rámec tradične pietnej hudby Vladimíra Godára a výškových krajinných nálad kameramana Martina Štrbu. Vzhľadom na pokojný prúd a nedostatok dramatických giest ťažko niekým zatrasie k hľadaniu svojej skutočnej rodiny, ako to robia Ali s Georgom.

---