Medzi nami nesmelo, taktne a diskrétne upozorňuje na to, že slovenské zdravotníctvo je inštitút traumatizácie obyvateľstva. Ťažko sčistajasna čakať takú mieru starostlivosti, ktorá pacienta zbaví základného diskomfortu vážneho ochorenia sprevádzaného nepríjemnými symptómami …
Kým my sa desíme sýrskych utečencov a srbských robotníkov, francúzska vláda už roky rozbíja tábory a deportuje Rómov z krajín EÚ. Možno by mali začať opäť deportovať aj vlastných, aký je v tom zásadný rozdiel?
Hotel Úsvit by so svojím drobnohľadom, trpezlivým vyberaním pozoruhodných momentov v živote bezvýznamných ľudí a ich zasadením do zdevastovaného postsocialistického bezútešna mohol fungovať ako perfektná výpoveď o stave spoločnosti. Že tisíce žijú v podobnom postavení aj v hlavnom meste či iných komparatívne bohatých regiónoch, sa snáď zhodneme. Film tak aj funguje, ale ako výpoveď prerušená v dvoch tretinách vety.
Ako poučnú rozprávku, všeobecnú story s miestnymi špecifikami, poňala Mečiara Tereza Nvotová. Nejde vás zahltiť faktografiou, z vodcovej politickej a osobnej dráhy vyberá míľniky verejnosti dôverne známe, dramatický vrchol tvorí dianie okolo únosu Kováča mladšieho a defacto politická vražda Róberta Remiáša, nad ktorou Mečiar sebe a svojím kumpánom umyl ruky amnestiou, udalosti spopularizované jarným Únosom.
Minimálne scenáristicky ešte solídnejší debut než Nvotovej Špina. Niežeby to bol silnejší príbeh, ale nenabúrava sa uprostred do úplne inej témy, pričom v ostatných kategóriách za ňou v ničom nezaostáva.
Spoločnou témou štyroch krátkych filmov mal byť strach, „jedna z najčastejšie sa prejavujúcich ľudských emócií“. Že sa fakt robia kvázigeneračné kolekcie, pardon kompilácie, je znakom prekvitajúcej karpatskej kinematografie, to zas bude ochkania nad číslami v ročenkách. Páni, prekonávame rekordy!
O kríze, rodinnej kríze, o tých týždňoch a mesiacoch, keď sa rozpadáva kedysi (aspoň podľa dochovaných domácich videí na telefóne) šťastná jadrová rodinka o jednom decku.
Nadchádzajúci 12. ročník medzinárodného filmového festivalu Cinematik v Piešťanoch aj tento rok premietne filmy v špeciálnej sekcii nazvanej Eye on Films. Rovnomennú platformu iniciovala francúzska spoločnosť Wide Management, cieľom ktorej je prezentovať prvé a druhé filmy režisérov z celého sveta.
Režisérku, výtvarníčku a animátorku Ivanu Šebestovú netreba predstavovať. Dva razy získala Národnú filmovú cenu Slnko v sieti za filmy Štyri a Sneh. Ako animátorka a ilustrátorka spolupracovala na obľúbenom detskom seriáli a knihe Mimi a Líza.
Pred niekoľkými dňami sa začalo nakrúcanie prvého celovečerného filmu režiséra Teodora Kuhna. Venuje sa nevyriešenej vražde študenta Daniela Tupého, ktorá sa odohrala úvodom novembra 2005 na petržalskej strane Dunaja.
Európske filmové ceny každoročne úvodom decembra udeľuje Európska filmová akadémia. Do zoznamu nominácií na jubilejný 30. ročník sa dostali tri celovečerné hrané filmy so slovenskou účasťou. Sú to filmy Učiteľka, komediálna dráma Baba z ľadu a kriminálna dráma Agnieszky Holland Cez kosti mŕtvych.
Teraz, keď už Čiaru videli všetci, čo mohli, a prekonala aj čísla Únosu, je vcelku nanič písať, či sa na film oplatí ísť alebo nie. Skôr by som dal pár vetičiek, čo Čiara znamená v kontexte slovenského filmu.