© Punkchart Films

Hotelom Úsvit rozbieha svoje pouniverzitné pôsobenie Bratislavčanka Mária Rumanová. Je to niečo ako spin-off jej študentského filmu Proti srsti, natočeného v Čiernej nad Tisou, mestečku na juhovýchodnej hranici, ktorého rozvoj spôsobilo aj ukončilo naše priateľstvo so Sovietskym zväzom. Potom, ako sa stratil význam miestnej prekládky, začali sa z mesta tratiť aj inštitúcie, možnosti zárobku a ľudia. 

Proti srsti sa pohybovalo v medziach žánrového cvičenia s hovoriacimi hlavami, vysvetľujúcim komentárom, bola to pohľadnica z ďalšej hladovej doliny s kontúrami niekoľkých miestnych rázovitých postavičiek. Medzi nimi vynikal jeden, ošľahaný štíhly dlháň s prezývkou Batman. Hotel Úsvit, kde kedysi rokovali Brežnev s Dubčekom, a dnes chátra, sa stal architektonickým symbolom úpadku mesta a jeho obyvateľov, natoľko výstižným, že ho autorka teraz povýšila do názvu. Inak stavbu používa asi toľko, čo v predchádzajúcom dokumente, napriek dvojnásobnej dĺžke. Patrí mu vlastne iba jedna samostatná scéna, keď pred ním komunisti robia kortešačky a z úst pohlavára padne názov poloruiny.

Úplne sa zmenil spôsob rozprávania. Prostredie (sociálne pomery) ustupuje dozadu ako „mizanscéna jednotlivých prelínajúcich sa príbehov“ (Rumanová), film rozvíja a prestriháva príbehy troch-štyroch hlavných postáv. Autorka nechala tri roky situáciám voľný priebeh, chodila k ľuďom na balkóny a do kúpeľní a z vybranej vzorky ich konaní, rozhovorov, výrazov a giest modeluje niečo medzi dokumentom a sociálnou drámou s komediálnymi prvkami. Ak ste videli Ostrochovského Kozu alebo iné veci, ktoré v posledných rokoch produkoval, napríklad 5 October či Ninu, tak máte zhruba poňatie o metóde a neprekvapí vás, že produkoval aj toto.

© Punkchart Films

Že výsledný strih je v dnes veľmi zriedkavej strednej metráži (má do 50 minút), to sa stalo akosi ad hoc. Po troch rokoch natáčania tvorcovia zistili, že na funkčný celovečerák by potrebovali točiť tak ďalšie dva roky. Rozhodli sa ho vypustiť v takejto dĺžke. Vyhli sa tak síce zbytočnému zatepľovaniu pomerne jednoduchých dejových liniek, zároveň však niektoré končia useknuté. Mali by sme to pravdepodobne vnímať ako otvorený koniec. No aj ten zvykne ponúkať aspoň možné východiská na základe toho, čo sa udialo. Kriminálna zápletka únosu Jančiho ženy sa rozbehne kdesi v strede filmu a ďalej sa o nej nedozvedáme prakticky nič. (Netušíme, čo robí polícia a muž čaká, aj keď sa predtým zastrájal samostatnou akciou.) Nie je ani celkom jasné, či naozaj ide o únos alebo je to len Jančiho verzia. (Kto sú napríklad ľudia, za ktorými príde v sprievode policajtov a z ulice vykrikuje na zavretý dom, nech mu vrátia ženu?)

Z Viktora Baloga, „Batmana“, sa stal plnohodnotný protagonista, už nehrá svoju predstavu o sebe, ale gamblera a recidivistu, ktorý sa družke vyhráža zabitím, aj deti sa ho zjavne boja. Výživné na ne neplatí a odsudzuje seba aj celú rodinu do biedy. Balogovu vrstvu stelesnenej deštrukcie však režisérka veľmi citlivo rozrúša zobrazením jeho vzťahu s matkou. Zvráskavená matriarcha drží v rodinnom spore, predvídateľne, stranu synovi a hovorí, ako vždy vedela, že Veronika preňho nie je dobrá žena.

Keď si to dáte dokopy s neskorším Veronikiným telefonátom so štátnou mocou a scénami z pohrebu, vyznejú o to silnejšie. Čo najskôr vyzerá ako stereotypná nevraživosť medzi „svokrou“ a „nevestou“, sa odhaľuje ako omnoho zložitejšie. Tu sú najlepšie momenty Rumanovej tragikomického pohľadu na život niekoľkých rodín v Čiernej Diere nad Tisou.

© Punkchart Films

Komickú polohu nesie linka 140-kilového štyridsiatnika Petra, čo žije s mamou a zbiera odvahu (a stráca kilá), aby oslovil na oslnivý blond odfarbenú vlakovú sprievodkyňu. Jeho dej tiež nedospeje ani k polovyvrcholeniu, aj keď sa objavujú náznaky pozitívneho vývoja. Love story chudobná ako mesto, kde žijú. Peter navyše nie je sympatický len romantickou snahou zlepšiť svoju kondíciu, disponuje aj sedliackym rozumom, škoda len, že sa za tri roky nedokázal rozhýbať. Aj z vlastnej skúsenosti chápem, že to niekedy trvá. Niekedy aj večne to trvá.

Hotel Úsvit by so svojím drobnohľadom, trpezlivým vyberaním pozoruhodných momentov v živote bezvýznamných ľudí a ich zasadením do zdevastovaného postsocialistického bezútešna mohol fungovať ako perfektná výpoveď o stave spoločnosti. Že tisíce žijú v podobnom postavení aj v hlavnom meste či iných komparatívne bohatých regiónoch, sa snáď zhodneme. Film tak aj funguje, ale ako výpoveď prerušená v dvoch tretinách vety.