5. október (2016)Žáner: dokumentárny
Minutáž: 61 minút
Krajina: Česko / Slovensko
Rok: 2016
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Martin Kollár
Scenár: Martin Kollár
Kamera: Martin Kollár
Hudba: Michal Novinski
Strih: Alexandra Gojdičová, Marek Šulík

Účinkujú: Ján Kollár, Vladimír Kollár, Barbora Katriňáková, Ján Doboš a ďalší

Pred kamerou stojí muž, asi päťdesiatročný, s dlhými strapatými prešedivenými vlasmi a veľkou bradou. Niečo na tej brade nesedí. Po krátkom čase si uvedomíte, že na jednej strane tváre zakrýva nechutný tumor.

Ten muž je Ján Kollár, brat kameramana a režiséra tohto filmu, Martina Kollára. Sedí v ordinácii, čakajúc na vyjadrenie zaneprázdneného doktora, podstupuje magnetickú rezonanciu. Následne si do notesu zapisuje: 20% k 80% bez operácie, 50 na 50 s operáciou. A dátum: 5. október.

Bez akéhokoľvek slovného komentára si divák musí sám uvedomiť, o čo asi ide. Že percentá sú jeho šanca na prežitie a 5. októbe, je dátum, kedy (ak podstúpi operáciu) sa rozhodne o jeho bytí či nebytí.

Bradatý Ján mlčky zvažuje. Má strach. Nechá si to prejsť hlavou na čerstvom vzduchu. Sadá na bicykel a vyráža na cestu. Nevieme kam. nevieme, ako dlho mu trvá. Nevieme skoro nič, lebo Martin Kollár tu dávkuje informácie tak striedmo, až by sme ho mohli obviniť z utajovania.

Hlavná postava totiž za celý čas nepovie skoro ani slovo. Režisér sa ho nepýta na jeho pocity alebo dôvody jeho ďalších rozhodnutí. Proste ho sleduje a zaznamenáva fragmenty z ciest. Zábery, kontextuálne ohraničené bratovou postavou a prostredím (zdá sa) európskej krajiny od ďalekého severu po Francúzsko (odhadujem podľa nápisov). Žiadny rozprávač ani titulky, ktoré by osvetlili, kde sa práve s bradáčom nachádzame.

5. október (2016)

Jediný prídavný zdroj informácií je spomenutý notes, kam si chorý cestovateľ zapisuje a kreslí. Niekedy útržkovité údaje o ceste, dátume, niekedy vtipné poznámky, inokedy vnútorné pochody: „Nechcem ísť na operáciu. Všetci ma tam nútia. Najviac brat.“ Dvojstrana notesu sa ukáže na kameru vždy na pár sekúnd, nasleduje strih a ďalšia etapa osamelej „bezstarostnej jazdy“.

Týmito prostriedkami, bežne označovanými ako minimalistické alebo úsporné, režisér vytvára meditatívnu, komornú atmosféru so štipkou napätia, nepohodlia a tajomstva. Divák vie vždy menej ako hlavný protagonista a len toľko, koľko mu režisér dovolí. Žiada sa vlastná aktivita na vypĺňanie bielych miest. Buď to prijmete ako zvláštnu formu hry alebo zívate od nudy.

V tom prvom prípade sa nemusíte veľmi snažiť, aby vami začal prenikať ľahko existenciálny, ironický humor snímky (napríklad scéna s močením do vody alebo množiace sa kravy za ohradou). Pointa môže prísť po prestrihu, ale aj v priestore jedného záberu – keď cyklista v plnej jazde zahadzuje smeti do siete prichystanej vedľa cesty alebo keď zarastený chlapík s nadváhou neobratne tancuje v nočnom podniku.

Fotograf a kameraman Kollár podriadil tento dokument oku kamery. Nielen v predchádzajúcich dokumentoch (66 sezón, Zamatoví teroristi), ale aj hranom debute Ivana Ostrochovského Koza predviedol, že jeho pohľad je neobyčajný, svojský. Ovláda umenie pointovať kompozíciou. V 5. októbri pointuje nielen kompozíciou obrazu, ale aj strihom, teda kompozíciou obrazov za sebou (s pomocou Alexandry Gojdičovej a Mareka Šulíka).

5. október (2016)

Nebojí sa vynechávať, dáva vám priestor, aby ste si sami skonštruovali odvíjanie príbehu, podľa toho, aké asociácie vo vás daný moment a jeho spojenie s momentmi predtým a potom vyvolávajú. Čo znamenajú vodné rastliny, vznášajúce a vlniace sa v prúde rieky? Čo vyjadruje žena s rozcuchanými vlasmi v prúde vzduchu? Je Ján ležiaci osamote niekde na tráve alebo pred garážou s vínom spokojný alebo smutný? Baví ho toto putovanie, pomáha mu nejak v rozhodovaní, alebo ho naopak deprimuje a chcel by sa vrátiť domov, lebo „5 mesiacov nepočul slovenčinu“?

Odpovedať si musí každý sám za seba. Tak ako sa aj Ján Kollár musel sám rozhodnúť, čo spraví so svojím životom. Okrem odpovedí snímke chýba aj pátos a sentiment, čo je nanajvýš nezvyčajné v biografiách príslušníkov vlastnej rodiny. Tu však ako vyznanie rešpektu a lásky platí rozhodnutie natočiť nekomentovaný záznam o (zrejme) najťažšom období bratovho života a zverejniť ho. Aký to rozdiel oproti televíznej hystérii alebo aj takému Barabášovi či Škopovi, ktorých predstavitelia musia hovoriť a inscenovať symbolické akcie, aby ste sa nezabudli dojať, poslziť si.