Fest slovenský film mal vo svojom programe aj stredometrážny debut mladej dokumentaristky Márie Rumanovej, absolventky VŠMU. Volá sa Hotel Úsvit podľa rovnomenného ubytovacieho zariadenia, ktoré pamätá lepšie časy spolu s celým hraničným mestečkom Čierna nad Tisou.
Si tu v Partizánskom od štvrtka, teda počas celého festivalu. Čo hovoríš na túto akciu?
Som na festivale prvýkrát, aj prvý raz v Partizánskom inak, ako prechádzajúc cez mesto. Som veľmi príjemne prekvapená účasťou publika na premietaniach, živým záujmom o diskusie po filmoch a celkovo príjemnou, pokojnou a pomalou atmosférou miestneho života v uliciach.
V programe bol (dvakrát) aj tvoj film Hotel Úsvit. Ako to prebehlo?
Pri premietaní nášho filmu bolo taktiež úplne plno, a čo je najdôležitejše, bolo ticho, ktoré je vždy dobrou referenciou pre režiséra. Pozorné publikum vždy poteší. Počas diskusie naopak ticho nebolo, otázky boli trefné a nebolo ich málo.
Obiehaš ešte s filmom zahraničné festivaly?
Po svetovej premiére na IDFA v Amsterdame sme mali severoamerickú premiéru na veľkom kanadskom festivale Hot Docs v Toronte, kde sme boli v súťaži stredometrážnych filmov. Čaká nás filmový festival v Jeruzaleme, pravdepodobne Camerimage v Łódźi a snáď ešte ďalšie festivaly, dozvedáme sa to postupne podľa ich konania. Domáce publikum bude môcť najbližšie vidieť film na Art Film Feste v Košiciach.
Spolupracovala si pri výrobe filmu s RTVS? Bude ho televízia vysielať?
Slovenská televízia vstúpila do projektu vo fáze postprodukcie, do vysielania bude film zaradený na jeseň tohto roku. Je to fajn pocit vedieť, že film sa okrem divákov na festivaloch a v alternatívnych kinopriestoroch má možnosť vďaka RTVS dostať k obrovskému počtu divákov skrz televízne obrazovky.
Aké ďalšie možnosti distribúcie využívaš?
Film na Slovensku distribuuje spoločnosť Filmtopia, o zahraničné festivaly sa stará Katarína Tomková pod produkčnou spoločnosťou Kaleidoscope.
Štúdium si absolvovala krátkym filmom Proti srsti, ktorý je z rovnakého prostredia (Čierna nad Tisou) a objavujú sa v ňom už aj protagonisti z Hotela Úsvit. Aké sú hlavné rozdiely medzi študentským filmom a týmto?
V Čiernej nad Tisou som začala natáčať ešte v poslednom ročníku štúdia, z čoho vzišiel môj absolventský film. Bol to 26-minútový dokument, ktorý pracoval viac s klasickým dokumentárnym jazykom, obsahoval výpovede na kameru, voiceover a celkovo sa venoval viac problematke regiónu, než by rozvíjal príbehy jednotlivých postáv. Po ukončení štúdia som sa rozhodla pracovať s postavami ďalej, vlastne obrátiť celú pozornosť na nich a problematiku mesta, chudoby, či zlých sociálnych pomerov nechať hrať len ako mizanscénu jednotlivých prelínajúcich sa príbehov. Zmenil sa teda aj filmový jazyk, ktorý sa posunul od reportážneho dokumentu k observačnému filmovému jazyku, namiesto vysvetľovana reálií som sa rozhodla nechať film rozpovedať sa v situáciách. Toto natáčanie trvalo ďalšie tri roky.
Nechcela si ho mať v celovečernej dĺžke?
Plánovali sme dotočiť film do celovečerného formátu, po troch rokoch natáčania sme však zistili, že na dlhší útvar ako súčasných 49 minút by sme potrebovali točiť ďalšie dva roky, keďže film zachytáva takmer len tie situácie, ktoré sa naozaj diali v čase. Rozhodli sme sa teda radšej vypustiť von funkčný stredometrážny film, než nefunkčný dlhometrážny.
Zachytil som názor, že to nie je ani tak „čistý“ dokument ako skôr polofikcia v tom zmysle, že niektoré situácie sú inscenované.
Film sme natáčali prvé roky takmer len observačne, po celý čas sme však natáčali na dve kamery, aby sme potom mali v strižni voľné ruky. Ku koncu natáčania sme už nejaké situácie dokázali aj iniciovať, či rekonštruovať tie, pri ktorých sme neboli, no boli pre vyrozprávanie príbehu dôležité. Pocit polofikcie však vytvára skôr práca v strižni, kde sme pri postprodukcii a radení materiálu používali princípy hraného filmu, či mozaikové rozprávanie.
Je to pre teba zaujímavejší spôsob práce oproti klasickému dokumentárnemu štýlu absolventského filmu?
Pre mňa ako režiséra je samozrejme omnoho väčšia výzva dokázať vypovedať veci filmovým jazykom bez barličky vysvetľovania, textových titulkov, či dorozprávania pomocou nejakej hovoriacej hlavy. Myslím, že aj dokument ako filmový druh má potenciál sa posúvať rôznymi smermi od svojej klasickej podoby a toto je jedna z nich.
Ako si sa vlastne dostala do takej príslovečnej „diery“ ako je Čierna nad Tisou?
Film som začínala točiť v období, keď som ako mladý človek pociťovala tlak systému, cítila som sa v ňom neslobodná, ekonomicky obmedzovaná a celkovo ma trápilo, ako zosúladiť osobné štastie tak, aby nebolo napriek nejakému poriadku sveta. Rozhodla som sa teda odpoveď na túto svoju osobnú problematiku hľadať v prostredí, kde je ekonomický tlak na jednotlivca príliš silný, zistiť, ako a či vôbec je možné sa s ním nejakým spôsobom vyrovnať. Čierna nad Tisou je mesto, kde som náhodne pred mnohými rokmi zablúdila cestou na Ukrajinu a utkvelo mi v pamäti ako mimoriadne silne presýtené letargiou, úpadkom, bezčasovosťou. Preto som ho zvolila ako lokáciu na tento film.
Funguješ v spoločnosti Filmsomnia. Je to tvoj vlastný projekt alebo ide o „kolektív“?
Firmu sme založili pôvodne dvaja, momentálne ju už vediem sama, stalo sa tak hneď po škole, keď prišlo rozhodnute, či ostať na voľnej nohe alebo fungovať pod hlavičkou frmy. Firma sa mi zdala ako praktickejšie a funkčnejšie rozhodnutie pre filmára.
Aké sú podľa teba možnosti uplatnenia absolventa dokumentaristiky na Slovensku v súčasnosti?
Myslím, že absolventi majú tri možnosti. Prvou je pracovať na „zákazkových“ projektoch, ktoré ich živia – momentálne je doba prajná k videojazyku, preto to už možno nie je taký problém ako kedysi. Druhou cestou je naplno sa pustiť do produkcie vlastných autorských filmov, to ale nie je nikdy ziskovou záležitosťou, takže nie je to variant, ktorý umožňuje absolventovi pokryť aj finančnú stránku života. Tretia cesta je teda kompromisná, tú som zvolila aj ja sama – vyrábam reláciu Umenie pre RTVS, pracujem pre SND a iné organizácie na „zákazkových“ projektoch, ktoré sa ale snažím robiť precízne a s nápadom, keďže mi to umožňuje ich charakter a voľnosť, ktorú od zadávateľov väčšinou mám. Tým si „kupujem čas“ na natáčanie vlastných filmov.