Medzi nami
Ešte nejaké otázky?

Máloktorý študentský film môžu diváci vidieť mimo festivalových uvedení. Pri titule Medzi nami, absolventskom dokumente Zuzany Límovej (z mediálnej školy ZeLIG v talianskom Bolzane), sa televízne uvedenie žiada už iba preto, lebo mnohí už o ňom počuli alebo čítali, ale nemohli si ho zatiaľ pozrieť, aby si vytvorili vlastný názor. Dokument vyvolal živú polemiku spôsobom, akým pristupuje k téme pôrodníctva v slovenských nemocniciach.

O našom zdravotníctve si nerobíme ilúzie, osobne som v nemocnici nebol dobrých desať rokov a chystám sa len v nevyhnutnom prípade. Že sa zlé hospodárenie, legislatívne prekážky, personálna politika a ďalšie problémy odrážajú aj na tom, ako rodičky privádzajú na svet novú generáciu, si režisérka odskúšala na vlastnej koži a rozhodla sa o tom nemlčať.

Jej film sa po mnohých peripetiách podarilo zverejniť a v súčasnosti jej výpoveď povzbudzuje ďalšie ženy, aby zdieľali niekedy šokujúce, inokedy „iba“ nepríjemné vlastné skúsenosti z pôrodu. Spoločenský dosah práce Límovej a jej kolegov je preto už teraz neoceniteľný. V strete s inštitucionálnym kolosom, aký predstavuje štátne zdravotníctvo vcelku i jedna fakultná nemocnica, ide o svetlý príklad občianskej statočnosti. Nech si riaditeľ nemocnice vykladá, čo chce, o neobjektívnosti. Vari by ste chceli, aby žena, ktorá má z pobytu vo vašom zariadení traumu, hovorila o tom, aké nové prístroje ste nakúpili, ako ste skrátili časy hospitalizácie, alebo na aké ďalšie školenie ste poslali svoj personál?

Keď ešte príslušná nemocnica vyhodí doktora potom, čo predviedol na kamere*, je jasné, že cítia nad celou vecou rozpaky a nemajú v rukách účinné protiargumenty. Nad slnko jasnejšie, keď sa ozývajú ďalšie a ďalšie pacientky nielen ich ústavu, a tak si po pár týždňoch môžu trochu vydýchnuť. Problém sa netýka len ich, je systémový. A systémové problémy neriešime sami, tie sa riešia niekde vyššie.

Samozrejme, že film je neobjektívny. Jeho protagonistkami sú ženy, zopár žien, so skúsenosťou s pôrodom (pôrodmi) v tomto konkrétnom zariadení. Spomínajú na veci, ktoré im pri tom prekážali. Nedostatok komunikácie zo strany personálu, osamelosť (odlúčenosť od partnerov v tých fázach, keď by mohli byť pokojne spolu a ničomu by to nevadilo), mechanický prístup doktorov, pre ktorých je pôrod zákrokom, operáciou, aj keď iniciatívu by mali prevziať naozaj len v kritických prípadoch, celé to odľudštené prostredie prázdnych chodieb a okien so zažratou špinou desaťročí, s výhľadom nikam.

Límovej film pripomína chabý pokus o obranu, ako keď sa v snahe vzoprieť sa autorite zmôžete iba na „ale…“ a zhasla. V tom je jeho skrytá sila, akákoľvek citová manipulácia navyše by nahrávala inštitucionálnym kritikom. Zrejme si neuvedomujú, že s ich pokusmi o marginalizáciu filmových výpovedí jednotlivo i výpovede filmu ako celku sa správajú podobne ako lekár, čo fackou utišuje „hysterickú“ rodičku. Límová vie (či aspoň predpokladá), že opisované skúsenosti nepatria zopár izolovaným hysterkám, ale že sú všeobecné. Ohlasy v spoločnosti potvrdzujú, že je to tak.

„Rozhorčená taktnosť“ dokumentu vyjavuje o to viac neľudskosť systému a jeho reprezentantov. Problém s fackujúcim doktorom nie je iba v samotnej facke (ak mu máme veriť, spravil to raz či dvakrát, keď začínal), ale v spôsobe, ako o celej skúsenosti referuje, ako ju zľahčuje, ako sa snaží uplatňovať svoju lekársku autoritu nielen voči nemenovanej rodičke z minulosti, ale aj voči svojej súčasnej sestre („nevie, čo znamená brachiálny“) a voči filmárke („ešte nejaké otázky?“). On v tom jednoducho nevidí zádrheľ, nevidí to ako symptóm, že celá procedúra prebieha opakovane špatne.

Ešte nejaké otázky?

Ďalší lekár, zobrazený priamo pri pôrode, ich má nošu. Viditeľne nervózny z toho, že pôrod prebieha rýchlejšie, ako kvalifikovane odhadoval, ženu na stole zaplaví detailnými otázkami o jej tehotenstve a zdravotnom stave, proste jej robí kompletnú anamnézu, čo prekladá nemiestnymi poznámkami („čo je toto za deň?“). Správa sa ako producent či režisér nejakej televíznej šou, ktorý musí mať každý detail pod kontrolou, len fakt netuším, koho považuje za svoje obecenstvo. A do toho rezignované sestry, ktoré by aj rodičkám ponúkli alternatívy, keby vedeli ako, alebo keby na to mali na pôrodníckych oddeleniach miesto.

Medzi nami nesmelo, taktne a diskrétne upozorňuje na to, že slovenské zdravotníctvo je inštitút traumatizácie obyvateľstva. Ťažko sčistajasna čakať takú mieru starostlivosti, ktorá pacienta zbaví základného diskomfortu vážneho ochorenia sprevádzaného nepríjemnými symptómami, núteného pobytu mimo domova, rodiny, odkázanosti na cudzích ľudí, skrátka, všetkého toho, čo si spájame s pobytom v nemocnici, ale krucinál, rodičky (väčšinou) nie sú pacientky a nemuseli by si odnášať z pôrodu pocity poníženia, menejcennosti alebo dokonca doživotné traumy. To je taká jednoduchá, priehľadne legitímna požiadavka, že vyslovovať ju v roku 2017 je až trápne.

Zuzana Límová ukázala synekdochicky, na sebe a niekoľkých ďalších, problém, týkajúci sa celej spoločnosti. To je základná a najdôležitejšia kvalita jej dokumentu.

* Nakoniec nevyhodí, zastal sa ho minister.

 

---