Dánske dievča je logický, dokonca potrebný film pre naše časy. Lebo je potrebné pripomínať, že LGBTI „agenda“ nie je produkt mutantov vzniknutých zo spolupráce génových inžinierov a thajského ministerstva sexturizmu.
Úspech akčnej detektívky svedčí o tom, že Slovač by sa zjavne rada svojou ošemetnou minulosťou zaoberala, len jej to bolo potrebné podať. Bez toho, aby ohŕňala nechápavo nosom nad vyumelkovanosťou či vynútenou ťaživou atmosférou.
Titul majstra sveta nezískate cez noc, a preto príde vhod starý známy veterán, ktorý čo-to v ringu odkrútil, a tak trochu stále trpí pocitom viny za smrť vášho otca. Ideálny čas zbaviť sa viny tým, že mladému odovzdá nejaké to boxerské múdro.
Z pôvodne americkej záležitosti v Nemecku vznikla v roku 2009 odnož, berlínsky mumblecore s vlastným manifestom (Sehr gutes Manifest) a mladými tvorcami, ktorí sa bez štábov a bez štátnych peňazí snažia točiť sehr gute príbehy.
Anglický herec a komik Sasha Baron Cohen sa po štyroch rokoch vracia v plnej paráde do svetových kín. Možno aj trochu nečakane, kampaň na tento film rozhodne nebola výrazná a v USA situáciu určite komplikovali aj časté zmeny dátumu premiéry. Ale film je nakoniec tu a ak sa vám páčili Cohenove predošlé filmy, nemáte nad čím váhať.
Dobrodružné fantasy z prostredia starovekého Egypta stálo 140 miliónov dolárov a zlyháva na celej čiare aj v tých kategóriách, kde v prípade amerických filmov vedia peniaze zabezpečiť potrebnú úroveň. Bohovia Egypta stoja na vizuálnych efektoch, takmer všetko je vygenerované na počítači, ale kvalita prác je až zarážajúco nízka
Joy nie je o radosti, i keď je častokrát veselý. Hovorí však o iných dôležitých veciach. O veľkých ľuďoch aj o malých ľuďoch. O tom, že je ľahké stratiť sa v živote. O tom, že za svoje životné predstavy sa treba pobiť. So švihnutou rodinou, s vychytralcami v biznise i s vlastným strachom.
Príbeh Lídy Baarovej veľmi dobre ilustruje to „posrané dvadsiate storočie“, ktorého zombie nám dýcha na krk a ježí chlpy. Svetová vojna, čas, keď sa zrno delí od „plevelu“.
Že je iný, je jasné takmer od prvých minút filmu. Pôvodne ho jeho autori, Rob Liefeld a Fabian Nicieza, zamýšlali ako záporáka, ale stal sa z neho ukážkový anti-hrdina. „Pácha“ dobro, ale z vyslovene sebeckých dôvodov.
Posledné roky to vyzerá tak, že Hollywood si nevie rady s pôvodnými filmovými námetmi. Samozrejme, častokrát je to hra na istotu, a tak sa adaptujú úspešné knihy, komiksy, robia pokračovania, či remaky. V obľube sú však aj filmové spracovania skutočných príbehov. Veľmi špecifickým prípadom v tomto smere sú filmy o súčasných vojnových konfliktoch.
Bond má riadne gule. Už od Casina Royale som si hovoril, že páni scenáristi pritvrdili. O réžiu sa vtedy uchádzal i Quentin Tarantino. Bolo by zaujímavé vidieť mučiacu scénu vyzlečeného Bonda priviazaného k stoličke s vyrezaným dnom v masakrujúcom podaní majstra komického sadizmu.
Vojtech patrí medzi tie filmy, ktoré nezanechajú dlhotrvajúci dojem. Popravde, nezanechal ani veľkú motiváciu venovať mu tieto riadky (preto to mesačné oneskorenie recenzie), no ako slovenskému počinu sa predsa len žiada venovať mu aspoň chvíľu.