Možno je White Noise tak nadčasový, že ho pochopím o dvadsať rokov. Možno som naňho intelektuálne nedorástol. Osobne však režiséra podozrievam, že ho nakrútil hlavne pre seba a úzky okruh ľudí, ktorí mu rozumejú.
Spielbergova sonda do spielbergovskej puberty. Miesto konfrontácie sa maestro rozhodol pre nostalgiu. Dobre mu aj tak. Snímka Fabelmanovci je stále dobrým kúskom, vyvolávajúcim hrejivé pocity a dojíma práve tak, ako si sviatočné obdobie pýta.
Na nože: Glass Onion prechod na stream neublížil, dokonca si myslím, že druhý film je ešte lepší, než ten prvý. Čaro jednotky už síce nemá, dobré vlastnosti prvého filmu tu však boli vyšperkované do dokonalosti. Pre fanúšikov detektívnych príbehov viac ako len povinná jazda!
Po trinástich rokoch nekonečného čakania sme sa vrátili medzi modrých obyvateľov panensky dokonalej prírody uhrančivej Pandory. Režisér James Cameron to však nemá jednoduché. Divácke očakávania sú po tak dlhej dobe obrovské. Prvý diel sa v roku 2009 stal globálnym megahitom a priniesol revolučnú 3D technológiu, ktorá v kinách spustila lavínu filmov v treťom rozmere. Medzičasom vlna nadšenia z 3D…
Množstvo fanúšikov víta solídnejší tón filmu ako návrat k štandardnému konceptu marveloviek skorších fáz. Po rozporuplne prijatom Thorovi a experimentálnom Doctorovi Strangeovi pôsobí druhý Čierny Panter oveľa umiernenejšie a vzhľadom k téme odovzdania kráľovskej štafety aj vhodnejšie. Obdobie blokbasterového sucha sa skončilo. Návrat do Wakandy treba vidieť na veľkom plátne.
Škoda je najmä nedotiahnutého scenára. Zrežírované je to totiž dobre, aj herci sú fajn. Nešetrilo sa ani na kulisách a výprave. Toto už je taká choroba dneška.
Digitálne súboje medzi postavami sú silnou stránkou filmu a divák si ich užije dosýta. Inak bohužiaľ rutinérsky režisér Jaume Collet-Serra nemá veľmi čo ponúknuť. Príbeh je banálny, pripomína kvalitnejšiu bojovú videohru.
Ako polhodinový „kraťas“ by Mr. Harrigan´s Phone mohol byť pomerne fajn. Ako študentský film by dostal známku „dobrý“. Titul sa ale prezentuje ako hororová adaptácia so známymi hercami, štedrými produkčnými podmienkami a profesionálmi v každom tvoriacom segmente – a tak k nej aj pristupujem. Nedívajte sa na to. Fakt nie. Táto ohavnosť nie je ani len tak strašná, až by bola zábavná – je to jedna veľká nudná prázdnota. Hancock a Netflix – hanba vám!
Tritisíc rokov túžby je dobrý film s výbornými hercami a vizuálom a znepokojivo slabším scenárom, ktorého idea je staršia ako samotný džin. A hoci niektoré úseky filmu sa oplatí vidieť, je škoda, že tvorcovia z toho utkali banalitu pre divákov so slabosťou pre mytológiu, beznádejných romantikov a fanúšikov ústrednej hereckej dvojice.
Thirteen Lives sprítomňuje všetky dôležité momenty počas 18 dní záchrany. Vidíme aj ťažobu kľúčových rozhodnutí záchranárov, keď autenticky pochybujú, či je chlapcov vôbec možné dostať v čas von. Monzúnová sezóna sa totiž bude len zhoršovať a to už na jej začiatku bolo nesmierne náročné preplávať cez zatopené časti jaskyne aj pre skúsených vojenských potápačov, nie to ešte pre netrénované deti.
Keby sa „taliansky žrebec“ rozhodol odísť do hereckého dôchodku, nikto by mu to nemohol zazlievať. Sylvester Stallone píše kinematografickú históriu už pol storočia. Jeho životný príbeh sám o sebe pôsobí, ako by bol z pera šikovného scenáristu. Z chudobného mladíka, ktorý sa dokonca na krátky čas stal i bezdomovcom sa skrz vôľu, odhodlanie, a vytrvalosť stala herecká a neskôr i režisérska…
Dobre, zhrňme si to. Akčné scény – smutné, chaoticky zostrihané, tmavé. Choreografia súbojov – úbohá; nikto ma nepresvedčí, že Ana de Armas by dokázala niekoho zneškodniť. Brutalita – nulová. Hrdinovia – je ti jedno, čo s nimi bude.