Robbing Mussolini
Nevydarený výlet do Milána

Netflix minuly týždeň odpremiéroval taliansku historickú komediálnu drámu Robbing Mussolini (v češtine ako Jak okrást Mussoliniho), ktorá sa odohráva tesne pred koncom vojny v roku 1945. A hoci je celkom fajn voľbou na víkendové popoludnie, inak je to celkom premrhaná príležitosť.

Za snímkou stojí taliansky režisér a scenárista Renato De Maria, ktorý ju namiešal z dvoch rôznych žánrov. Jednak je to typický heist movie a zároveň výpravná historická dráma z druhej svetovej vojny. Z oboch svetov si však zobral mnoho štandardných cliché a trópov. Záporák, fašista Achille Borsalino (Filippo Timi), má za manželku slávnu herečku za zenitom. Hlavný hrdina Isola (Pietro Castellitto) je sirota a vychoval ho otcov parťák – zločinec. Obaja túžia po tej istej žene. A do toho je primiešaný Mussoliniho zlatý poklad, útek do Švajčiarska, či nesúrodá partička zločincov.

Popri naozaj dobrej výprave, ktorej dominujú najmä kvalitné kostýmy a celkom vierohodná, i keď trochu skarikaturovaná, atmosféra dobového Milána, sa snímka sústredí na ústrednú dvojicu hlavných hrdinov. Isola a Yvonne (Matilda De Angelis) sú výborné napísaní a ich malé problémy vo veľkom svete celkom milé a úsmevné. Rovnako ich hereckí predstavitelia im priniesli veľmi sympatické stvárnenie, vďaka čomu si k nim viete ľahko nájsť cestu.

O poznanie horšie je to s ostatnými postavami. Pokým v prípade Borsalina to až tak nevadí, keďže takýchto záporákov ste videli už mnoho a viete, čo je zač, o ostatných postavách, najmä z Isolovej partičky, sa to už povedať nedá. Ide o veľmi ploché a jednotvárne charaktery, ktoré majú jasne danú úlohu nie len pri lúpeži, ale zrejme v celom živote.

Inak to scenár hrá najmä na tú komediálnu zložku. Historické je to hlavne zasadením, o vojnovom filme nemôže byť samozrejme ani reč a drámy je tu primálo. To, či sa zasmejete, alebo vám to príde aspoň príjemné, však závisí najmä od vášho vzťahu k talianskej kinematografii, či k taliančine. Film má svoj šarm, i keď inšpirácia podobnou anglo-americkou tvorbou sa nedá zaprieť. Chýba mu však výraznejšia akcia, či napätie. Isola si síce vyberie cieľ nesmierne ťažký: chce prepadnúť ústredie Mussoliniho síl v centre Milána a ukradnúť zlato nahromadené za posledných 20 rokov z celého Talianskam a to tesne predtým, ako fašistická lúza zdrhne za lepším životom do Švajčiarka. Nakoniec ale žiadnym naozaj ťažkým prekážam nečelia a prakticky všetko ide podľa plánu. Našťastie, nie úplne všetko.

Celkom zaujímavá je aj historická rovina príbehu. Škoda, že sa film pri nej výraznejšie nepozastavuje. Podľa mňa u nás dianie v Taliansku v posledných dvoch – troch rokoch vojny nie je dobre známe. Všetci asi poznáme vylodenie Spojencov na Sicílii a postupné dobývanie juhu Talianska v roku 1943. Už menej je známe, že napriek odvolaniu Mussoliniho z funkcie, jeho zadržaniu a dohodnutiu prímeria, Nemci vytvorili na severe krajiny bábkový štát, na ktorého čelo dosadili opäť Duceho. Tým sa začala občianska vojna, počas ktorej sa odohráva aj príbeh filmu.

Ospravedlňujem sa za historický exkurz, ale pri takýchto filmoch sa mi zdá, že je škoda, ak to film len naznačuje. Domácemu publiku to samozrejme stačí, ale ak je v pláne osloviť aj divákov inde vo svete, treba ich uviesť do situácie. Nieže by to pre takýto príbeh bolo zrovna nevyhnutné.

Škoda je najmä nedotiahnutého scenára. Zrežírované je to totiž dobre, aj herci sú fajn. Nešetrilo sa ani na kulisách a výprave. Toto už je taká choroba dneška. Financií na filmovú produkciu je aj vďaka neúnavným streamingovým službám dosť, nikto ale jednoducho nemá dostatok času sedieť nad scenárom. V seriáloch je to pritom o poznanie lepšie. Určite sa to teda dá robiť inak aj v týchto časoch totálnej nadprodukcie, ktorá sa snáď už čoskoro skončí.

---