Celovečerný dokument 10 rokov lásky vznikol na podklade časozberného seriálu O mladých rodičoch, „komparatívnej sociologickej sondy do problematiky rodičovstva“. Prvé dve približne hodinové časti vyšli v rokoch 2006 a 2012. Spolu s materiálom natočeným v roku 2016 ich autori prestrihali a poskladali do jedného celku.
Povrchne je tvár známkou totožnosti (identifikačné preukazy s fotografiou tváre), povrchne film Tvár hovorí o identite. Režisérka však spochybňuje a kruto sa vysmieva tomuto povrchnému, obmedzenému, tunelovému videniu. Hľadá vnútornú povahu ľudí a vecí, pravdu a krásu, čo je za ich funkciou, stavom, kostýmom. Možno preto „špatí“, deformuje povrch filmového obrazu, podobne ako deformuje tvár svojho protagonistu.
Gustav Möller a jeho bývalí spolužiaci z Dánskej filmovej školy v Kodani vyprodukovali jeden z najsuverénnejších európskych debutov tohto desaťročia. Tiesňové volanie divákov nenechá dýchať, a pritom sa takmer celé odohráva v ich predstavivosti. Od formy sa tiež nedá oddeliť, že film nastoľuje výsostne aktuálne etické otázky, vzťahujúce sa na policajnú prácu a spoliehanie sa na informačné technológie.
Toman zanecháva dojem nadstavovanej kaše, historickej lekcie, ktorá trvala príliš dlho, aby dokázala udržať vašu pozornosť. Súvislosti a osobná zodpovednosť sa strácajú v siahodlhom výpočte udalostí a ich aktérov. Všetci veľa hovoria, niektorí aj robia, ale väčšinou nevidno čo. Dejú sa zlé aj otrasné veci, ale je veľmi ťažké niečo cítiť.
Medzi Goddardovými inšpiráciami sa určite nachádza Tarantino z Osem hrozných ((uzavretie postáv v malom priestore, eskalácia násilia). Avšak postráda tarantinovskú karnevalovú záľubu v striekajúcej krvi, čiže násilie nepôsobí groteskne. Napriek všetkému zabíjaniu a spriadaniu dobra a zla akoby Drew Goddard stále odmietal podľahnúť cynizmu a veril v možnosť (a dôležitosť) slobodnej voľby.
3 dni v Quiberone presne, ale s rešpektom a tabuľkovo zobrazujú dynamiku vzájomných závislosti, využívania a vyžierania sa v šoubiznise, síl, ktoré človeka vystaveného ich pôsobeniu tak dlho a v takej miere ako bola Romy Schneider, v kombinácii s osobnými faktormi takmer isto zničia. Zomrela rok po zobrazených udalostiach na zástavu srdca. (Túto informáciu záverečné titulky neobsahujú. Predpokladá sa, že publikum vie.)
Niečo naviac hovorí, že deti s Downovým syndrómom majú právo na život. A ten život môže byť krásny, plno- aj viachodnotný. V poriadku. Dorotka je skvelé dievča a všetkým, čo ju poznajú, robí radosť. No kvalita života ľudí s postihnutím závisí od dostupnosti a úrovne zdravotnej starostlivosti, rodinného zázemia, školskej a spoločenskej integrácie a ďalších faktorov, ktoré nezmiznú jedným osobným rozhodnutím.
Utøya, 22. júla stavia pamätník utrpeniu stoviek detí a dospievajúcich, ktorým ktosi v mene svojich ideálov uprel právo na život a nedal žiadnu šancu brániť sa. Ak sa len nemali proti nemu rozbehnúť s holými rukami. V súlade so skutočnosťou nevykonávajú vo filme takmer nepredstaviteľne heroické akty. Nešlo o to ich ospevovať. Získavajú naspäť tváre, príbehy, vlastné, niekedy problematické osobnosti.
Záhada Silver Lake s premiérou v Cannes, nonsensovým dejom, ľahkými mravmi a nekompromisne individualistickou víziou nemá veľký komerčný potenciál. Má však šancu prerásť v podobný kult, aký vznikol okolo coenovského Big Lebowski. A ak nie, tak je zrejme príliš zahrabaná v sebareferenčnej mytológii Hollywoodu a Los Angeles.
Spočiatku hravý a nadľahčený príbeh nevšedného spolužitia niekoľkých generácií prerastá do závažného a provokatívneho vyšetrovania premien a (ne)funkčnosti rodiny, významu biologických a dedičných väzieb pri výchove, zasahovania spoločnosti a štátu do medziľudských vzťahov a jeho oprávnenosti.
Filmov o únosoch/zmiznutiach maloletých bolo v poslednom období viac, takže Pivnici nestačí „slušná“ úroveň, aby sa z nich obzvlášť vynímala. Ani násilie neprekračuje štandardy, čo prezrádza už zvolené vekové odporúčanie. Aj ten odkaz na fritzlovskú pivnicu je trochu pochybný, lebo pivničná kobka sa tu vlastne používa v závere na odhalenie pôvodného zla.
Producenti a distribútori budú Mníšku považovať za úspech, ak im návštevnosť vráti a znásobí na dnešné pomery smiešny dvadsaťmiliónový rozpočet. Vzhľadom na popularitu conjuringovského univerza stávka na istotu. Ak očakávate od svojho hororu aj zaujímavé postavy a príbeh, ktorý vás chytí a nepustí, nevidím dôvod pomáhať im, vaše peniaze nepotrebujú a svoj čas môžete zabiť aj inými hlúposťami.