Niečo naviac (2018). © Filmtopia

Dorotka je len jedným z piatich detí v rodine. Sústreďuje sa na ňu viac pozornosti rodičov aj ostatných súrodencov, pretože sa narodila s genetickou chybou, Downovým syndrómom. Tento defekt väčšinová populácia vníma cez charakteristickú zmenu výzoru. Aj doktorka vraj budúcim rodičom vravela, že „vaše dieťa bude mongoloidné“.

Dokument spolurežisérov Pavla Kadlečíka, spätého s kresťanskou televíziou Lux a Martina Šenca (Rádio Devín, Rádio Litera) portrétuje Dorotku, ktorá je už v puberte. Rané roky, späté s výraznými zdravotnými problémami, sú už len spomienkou.

V súčasnosti Dorotka prekvitá, teda pri fyzických aktivitách sa veľmi rýchlo unaví, ale učí sa bicyklovať, má svojich kamarátov, svoje záľuby. Hrá v divadelnom súbore pracujúcom s hendikepovanými deťmi. Chce byť herečkou. A ako hovoria jej vedúci, už je herečkou – chodí predsa na skúšky, memoruje texty, hráva predstavenia.

Na uľahčenie porozumenia divákom, ktorí predsa len nepoznajú Dorotkino vyjadrovanie tak dôverne ako jej rodinní príslušníci alebo mentori, sú do filmu umiestnené titulky. Dievčina je veselá a vtipná, bola by škoda jej nerozumieť.

Dorotka sa nemusela narodiť. Jej rodičia odmietli predčasné prerušenie tehotenstva. Tvorivý zámer je v skratke urobiť z chromozómu navyše metaforu Dorotkinho života ako niečoho navyše pre jej rodinu a odvodene pre spoločnosť.

Jej najbližší pôsobia dôveryhodne, keď tvrdia, že je centrom, spojivom ich rodiny. Výpovede podporujú obrázky spoločných aktivít, hodina filmového času je plná objatí, úsmevov, spontánneho aj pripravovaného spevu, skákania od radosti.

Veľa slnka na letnej chalupe aj na domovskom sídlisku. Leto, výrazné farby umocňujú dojmy spolupatričnosti, vzájomnej lásky. (Otec: „Keď takémuto dieťaťu dáte jedno percento lásky, ono vám vráti sto.“)

Niečo naviac (2018). © Filmtopia

Na smútok a ťažkosti neostáva čas. Ak by sa vo filme vyskytla kritika prístupu okolia k Dorotke, myslím si, že by to iba zvyšovalo divácku sympatiu voči nej. Autori sa tejto rovine vyhýbajú, nekonkretizujú problém akceptácie hendikepovaných cez hrdinkine skúsenosti, možno ešte tak z rozprávania iných.

Ak je skutočne ich cieľom (jedným z cieľov) ukázať život s postihnutým dieťaťom ako svojím spôsobom obohatený či obohacujúci, nepomáhajú si retušovaním záporov, prekážok kladených okolím či spoločenským vývojovým štádiom.

Z ich spôsobu rozprávania vyplýva nielen, že Dorotka je niečo navyše, ale aj má niečo navyše. Výnimočné rodinné podmienky sa spájajú s ďalšími pozitívnymi faktormi, ktoré sú pre mnohé postihnuté deti nedostupné.

Troj- a viacdetné rodiny sú vzácnosťou, mnohodetné rodiny bývajú najviac ohrozené chudobou. Podľa projektu To dá rozum si stále väčšina (60 %) ľudí na Slovensku myslí, že deti s postihnutím majú byť vzdelávané v špeciálnych školách mimo detí, ktoré nemajú žiadne postihnutie. Reálne sa ich síce snažíme integrovať, ale sme v tom v Európe na chvoste.

A divadelná skupina, poskytujúca Dorotke možnosť sebarealizácie, ktorú pri iných deťoch vnímame ako samozrejmú, je súkromnou aktivitou niekoľkých zapálených jednotlivcov. Čo s deťmi, s ktorými nemá kto pracovať?

Je takmer samozrejmé, že Dorotkini rodičia sú veriaci. Našťastie sa táto skutočnosť neprediera príliš do popredia. Na druhej strane odmietanie potratu ako takého ostáva implicitne prítomné.

Čím môže dochádzať k spätnému vyvolávaniu pocitu viny u tých, čo sa rozhodli predčasne prerušiť tehotenstvo, keď sa dozvedeli túto diagnózu alebo z podobných dôvodov.

Niečo naviac (2018). © Filmtopia

Niečo naviac hovorí, že deti s Downovým syndrómom majú právo na život. A ten život môže byť krásny, plno- aj viachodnotný. V poriadku. Dorotka je skvelé dievča a všetkým, čo ju poznajú, robí radosť.

No kvalita života ľudí s postihnutím závisí od dostupnosti a úrovne zdravotnej starostlivosti, rodinného zázemia, školskej a spoločenskej integrácie a ďalších faktorov, ktoré nezmiznú jedným osobným rozhodnutím. Faktorov, v ktorých ako krajina zlyhávame, napriek tomu, že tu žijú aj dobrí ľudia. Zopár takých film ukazuje.

Ak by aj všetci hneď nasledovali ich príklad, inštitucionálne, celospoločenské problémy nezmiznú ani tým, že o nich film nehovorí a prezentuje život postihnutého dievčaťa ako odmenu a zadosťučinenie za dobrú, v zátvorke kresťanskú morálnu voľbu.