Utøya, 22. júla (2018). © Film Europe

dráma, triler
2018 / 92 min. / MP 15

Originálny názov
Utøya 22. juli

Nórsko

Réžia
Erik Poppe
Scenár
Anna Bache-Wiig, Siv Rajendram Eliassen
22. júl je zapísaný do povedomia Nórov podobne ako 11. september do povedomia obyvateľov USA. Je to deň, keď v roku 2011 Anders Breivik nastražil bombu vo vládnej štvrti v Oslo, pri výbuchu zahynulo 8 ľudí, o dve hodiny dorazil na maličký ostrov Utøya (asi 40 km severozápadne od centra hlavného mesta) a začal strieľať na účastníkov letného tábora mládežníckej organizácie vládnej Strany práce.

Na desaťhektárovom ostrovčeku na jazere Tyrifjorden sa v tom čase nachádzalo 564 ľudí, z toho veľká väčšina tínedžeri. Breivik vo falošnej policajnej uniforme najprv kontaktoval vedúcu tábora Monicu Bøsei. Monica privolala Tronda Berntsena, neozbrojeného policajta mimo služby zodpovedného za bezpečnosť v tábore.

Zastrelil ich ako prvých. Stovky detí a mladých ľudí na ostrove ostali bez ochrany. Breivik zvolával mládež k sebe. Keď sa okolo neho zhromaždila početná skupina, vytiahol z batohu zbrane a strelivo a začal strieľať do davu. Rozutekali sa, snažili sa schovať v budove školy, v lese, pod útesmi na kraji ostrova. Breivik ich prenasledoval, lovil po skupinách alebo po jednom.

Niektorí zranení sa pokúšali hrať mŕtvych, aby sa zachránili. Vrátil sa k nim a strieľal do nich opakovane. Strieľal aj po tých, čo skočili do jazera a snažili sa doplávať na pevninu. Používal špeciálne trieštivé náboje trhajúce vnútorné orgány.

Útok trval 72 minút, kým konečne zasiahla polícia. Priamo na mieste zomrelo 68 ľudí, jeden zomrel v nemocnici na následky zranení, vyše 100 bolo zranených. Najmladšou obeťou bol 14-ročný chlapec.

Filmové spracovanie útoku (jedno z dvoch z tohto roku) má približne hodinu a pol a odohráva sa prakticky v reálnom čase. Sleduje tínedžerov na ostrove, ako pár minút pred útokom preberajú výbuch bomby v Osle, a zachytáva priebeh útoku z ich perspektívy.

Presnejšie z pohľadu Kaje, ktorá je v tábore so svojou sestrou Emilie. Kaja (Andrea Berntzen) je priateľská, otvorená, zodpovedná. Emilie sa javí utiahnuto a akoby zápasila s bližšie nešpecifikovanými problémami. Kaja je podľa nej vždy „tá správna“.

Utøya, 22. júla (2018). © Film Europe

Po nedorozumení so sestrou v stane Kaja odchádza za svojimi kamarátmi, rôznorodou skupinou, kam patrí aj Issa, pôvodom Afganec. Bojí sa, že atentát v hlavnom meste sa bude klásť za vinu islamistom a vyvolá to protimoslimské nálady.

Ostatní sa ho snažia upokojiť, iba Petter neustále Kaji oponuje. Vtom okolo Kaje a ostatných prebehne dav ľudí a ozvú sa prvé výstrely. Strhne sa panika, Kaja spolu s ostatnými za zvukov streľby vbieha do spoločenskej budovy, kde sa všetci krčia pri stenách, netušiac, čo sa deje.

Priebeh útoku je vyrozprávaný striktne z pozície obetí, zameriavajúc sa dôsledne na Kajinu perspektívu. Už po krátkej chvíli v budove dostáva strach o Emilie. Spolu s Pettrom a ďalšími zo skupiny sa dostáva z budovy von, na chvíľu sa zhrčia v lese.

Issa ich utvrdí v tom, že ide o streľbu, má s ňou skúsenosti. Pokúšajú sa dovolať na políciu. Petter má teóriu, že je to možno len cvičenie a vyzvedá na linke, či vedia o nejakom cvičení na ostrove. Nikto z nich doteraz strelca nevidel. Na chvíľu sa pri nich schová niekto iný, dychčí, že na ľudí strieľajú policajti. To predsa nie je možné.

Erik Poppe (Havaj, Oslo, 2004; Kráľov nesúhlas, 2018) predkladá dôslednú štúdiu reakcií na extrémny stres v ohrození života. Panika, odmietanie, ochromenie, zľahčovanie, beznádej, najrôznejšie stratégie zvládnutia situácie, v ktorej obete nemajú primeraný prostriedok obrany voči útočníkovi. Kaja predstavuje príklad statočnosti a spolupatričnosti; pred útekom s ostatnými k jazeru uprednostní hľadanie Emilie, ktorú naposledy videla v stane.

Počas pátrania po sestre stretáva iných, ktorým sa pokúša pomôcť; buď dočasne alebo márne. V scénach s inými deťmi, šokovanými či ťažko ranenými, sú emócie manipulované na hranicu znesiteľnosti. Kamera sa drží stále tesne pri nej, nemilosrdne jej dýcha na chrbát, občas sa „rozhliada“ do strán ako Kaja alebo „vykukuje“ z úkrytu.

V týchto prípadoch zosilňuje divácke stotožnenie, uviaznutie na krvavom ostrovčeku spolu s postavami, pretože sprostredkúva len toľko informácií, koľko majú postavy. Veľmi málo. Útočníka je možné zahliadnuť v zábere – letmo – asi dvakrát ako siluetu v diaľke.

Utøya, 22. júla (2018). © Film Europe

Zvukovo hrozí počas celého priebehu vyššou alebo nižšou kadenciou výstrelov, z väčšej alebo menšej vzdialenosti, z priestorovo neidentifikovateľného zdroja. Akoby zovšadiaľ. V niektorých pasážach streľba utíchne. Neznamená to úľavu. Iba sa stupňuje – až do neznesiteľnej úrovne – napätie, kedy sa výstrely ozvú znova. A ony sa ozvú.

V inej scéne sa napätie z prítomnej hrozby tiež zvýrazňuje zvukovo. Kaja (a kamera s ňou) je vnútri v stane, kde po Emilie nachádza už len mobil. Strhne sa, lebo vonku v tráve začuje kroky. Nie sú to však chvatné kroky niekoho, kto uteká alebo hľadá úkryt. Čaká, kým sa kroky vzdialia do ticha.

Utøya, 22. júla stavia pamätník utrpeniu stoviek detí a dospievajúcich, ktorým ktosi v mene svojich ideálov uprel právo na život a nedal žiadnu šancu brániť sa. Ak sa len nemali proti nemu rozbehnúť s holými rukami.

V súlade so skutočnosťou nevykonávajú vo filme takmer nepredstaviteľne heroické akty. Nešlo o to ich ospevovať. Získavajú naspäť tváre, príbehy, vlastné, niekedy problematické osobnosti. Obnovujú svoju ľudskosť a apelujú na našu.