Zjednodušene možno Hazanaviciusovu komédiu interpretovať v troch základných rovinách – ako zobrazenie rozvíjajúceho sa a následne upadajúceho romantického vzťahu medzi Anne Wiazemsky a Jean-Lucom Godardom, ako komentár vzťahu medzi kinematografiou (prenesene umením) a spoločnosťou (politikou, dejinami) a ako paródiu na filmy novej vlny, zvlášť Godarda.
Jedným z najväčších tajomstiev vesmíru je pre mňa skutočnosť, že niekto je ešte ochotný počúvať a realizovať nápady Dušana Rapoša. Najnovšie si vymyslel, že omladina prahne po tanečnom filme, lebo už nerevoltuje „dlhými vlasmi, dnes ide urban culture, street dance, hip-hop, rap, youtubering a tanečné crew!“ Dúfam, že vás to nešokuje tak ako mňa. Hlavne ten výkričník na konci.
Speckenbachovi chýba snaha svoju hlavnú hrdinku naozaj vnútorne pochopiť a z bezradnosti si kliesni cestu ukazovaním kože. Sloboda vychádza zo sľubnej, provokatívnej premisy, lenže ostáva pri nej. Nestavia z nej silný, pohlcujúci príbeh. Iba ventiluje režisérov hraničný pesimizmus.
Tlmočník veľké, trvalé, traumatické emócie viac pripomína, než vzbudzuje, ani ich veľmi neprekladá do filmového jazyka nad rámec tradične pietnej hudby Vladimíra Godára a výškových krajinných nálad kameramana Martina Štrbu. Vzhľadom na pokojný prúd a nedostatok dramatických giest ťažko niekým zatrasie k hľadaniu svojej skutočnej rodiny.
Spomedzi marvelovskej produkcie Čierny panter patrí k nadpriemeru, no s výnimkou zamerania na čierneho superhrdinu a jeho „africký“ domovský svet neinovuje nič podstatné v recepte na komiksový film a zaradí sa do série predkrmov pred hlavnými avengerskými chodmi, tento rok zastúpenými Nekonečnou vojnou.
Občas vedia slovenskí distribútori pripraviť príjemné prekvapenie. Napríklad nasadiť v silnom týždni s Čiernym panterom alebo Podobou vody excentrický francúzsky film bez špeciálneho mediálneho výtlaku. Dovidenia tam hore sa bráni vtesnávaniu do žánrových škatuliek a hrá s diváckymi očakávaniami dosť frivolnú partiu.
Letnú lásku, dúfam, zažije ešte veľa ľudí. Mnohí z tých, ktorým sa to podarí, ostávajú do smrti v presvedčení, že to bol najkrajší čas ich života. Luca Guadagnino ukazuje, že majú v mnohom pravdu.
Na Oscara za najlepší animovaný film je tento rok nominovaný aj titul, ktorý nie je ani tak animovaný ako maľovaný („prvý plne maľovaný celovečerný animovaný film“). Režisérska dvojica uprednostila pred animátormi s osobným štýlom „čistých [olejo]maliarov“. Už z množstva spolupracovníkov, pracovných hodín či namaľovaných frejmov sa zakrúti hlava.
Helene Hegemann zanedlho oslávi (ešte len) 26 rokov, ale svoj prvý film natočila už dekádu dozadu. V roku 2010 vydala knihu Axolotl Roadkill, ktorá sa okamžite stala bestsellerom. Uvádza sa, že kontroverzným. Provokoval obsah tvorený dobrodružstvami 16-ročnej Berlínčanky s nočným životom vyplneným klubmi, žúrmi, drogami, chlastom a staršími milenkami/cami.
A Ghost Story začína aj sa rozvíja ako ťažká hipsterčina, je ľahké sa mu vysmiať či „hejtovať“ ho ako celok alebo v jednotlivostiach. No ak sa rozhodnete prijať pravidlá rozprávania, odmena môže byť nezanedbateľná. Nemusím ani preháňať, aby som mohol tento film označiť za číročisto romantický, veď láska až za hrob. No s odporúčaním pre páry by som bol maximálne opatrný, vyžaduje si trpezlivosť a asi aj „divný“ vkus.
Uvedomovanie si satirického rozmeru snímky nepodmieňuje zážitok z nej. Uteč sa dá bezproblémovo vnímať ako príslušne krvavý zľahka postmoderný horor. Postmoderný v zmysle, v akom sú všetky horory po Vreskote postmoderné, teda že sa vyžívajú v upozorňovaní na žánrové postupy a typické prvky. Najčastejšie cez poučené postavy, v tomto prípade kamaráta Roda.
Shultsov psychologický skôr triler než horor sa zastavuje pri zobrazení, čo s ľudskou psychikou robí strach v izolácii. Nepokúša sa ani nájsť svetielko na konci tunela, ani vypovedať všeobecnejšie posolstvo o sile rodiny či empatie, neobsahuje žiadny sentiment ani pátos, uspokojuje sa so surovou „zvieracou“ motiváciou prežitia jednotlivca respektíve pokrvnej rodiny.