@ CinemArt

historický, dráma, komédia
2017 / 117 min. / MP 12

Originálny názov
Au revoir là-haut

Francúzsko

Réžia
Albert Dupontel
Scenár
Albert Dupontel, Pierre Lemaitre
Občas vedia slovenskí distribútori pripraviť príjemné prekvapenie. Napríklad nasadiť v silnom týždni s Čiernym panterom alebo Podobou vody excentrický francúzsky film bez špeciálneho mediálneho výtlaku. Dovidenia tam hore sa bráni vtesnávaniu do žánrových škatuliek a hrá s diváckymi očakávaniami dosť frivolnú partiu.

Už zo synopsy číha originálna a komplikovaná zápletka. Dej sa začína v posledných dňoch I. svetovej vojny. Vojakom na oboch stranách frontu sa už nechce bojovať, lebo „zomrieť posledný je hlúpejšie ako zomrieť prvý“. Poručík Prandelle však nedbá na rozkazy o neútočení a pošle na prieskum uprostred dňa úplného nováčika a najstaršieho vojaka v jednotke. O chvíľu ticho preseknú dva výstrely.

Na výstrely odpovedá francúzske delostrelectvo, naň zase nemecké delostrelectvo a o chvíľu sú už vojaci von zo zákopov v úplne nezmyselnom útoku niekoľko hodín pred podpísaním prímeria. Vojak Albert Maillard si všimne, že dvaja prieskumníci boli strelení do chrbta. Podozrieva Prandellea, čo sa hneď potvrdí, keď Prandelle začne strieľať aj po ňom. Na úteku ho po výbuchu zasype zemina, zachráni ho kamarát Édouard Péricourt. Bezprostredne nato Édouardovi ďalší výbuch odtrhne spodnú čeľusť.

Albert dohliada na Édouarda v nemocnici a utišuje mu bolesť morfiom. Nedokáže však zmierniť utrpenie, ktoré Édouard prežíva, keď zistí pravdu o svojom znetvorení. Prosí Alberta, aby ho zabil, ak už nie doslovne, tak aspoň jeho spis. Aby ostal mŕtvy pre svoju rodinu. Nemusel sa im ukazovať na oči. Nemusel sa ukazovať svetu vôbec.

Pochádzajú z veľmi odlišných pomerov. Kým starší Albert bol pred vojnou drobným účtovníkom so snúbenicou, ktorého po vyzlečení z uniformy okašle bývalý zamestnávateľ aj snúbenica, Édouard je mladý nadaný výtvarník z bohatej a vplyvnej rodiny, ktorý sa odcudzil s otcom, lebo voči nemu po smrti Édouardovej matky citovo ochladol a nepodporoval jeho umelecké sklony.

@ CinemArt

So zamaskovanou tvárou sa Édouard ponára do letargie, medzičasom závislý na morfiu, ktoré preňho Albert kradne v uličkách Paríža od priekupníkov – vojnových invalidov, lebo jeho podradný flek chodiacej reklamy nedokáže pokryť ich životné potreby. Až keď sa malá Louise zo susedstva zoznámi s Édouardom bez strachu z jeho znetvorenia a akoby zázrakom ihneď perfektne rozumie jeho neartikulovanej reči, vracia sa mu záujem o umenie a iné „ľudské“ záležitosti.

Ibaže v pokrivenej podobe. Striedajúc extravagantné alebo satirické masky Édouard zatiahne Alberta (po istom odpore) do kriminálnej schémy navrhovania patetických vojnových pomníkov, ktoré, prirodzene, v desaťročí po vojne zažívajú konjunktúru, veď predsa každé mesto, každá dedina má svojich padlých hrdinov a potrebujú osláviť ich večnú pamiatku. Kriminálne – ak nerátam nevkusne heroizujúce formy rinúce sa z Édouardovej ceruzy – je na pláne to, že návrhy síce dvaja kamaráti ponúknu a zhrabnú preddavky, ale nemienia pomníky aj postaviť.

Medzitým na obetiach vojny v priemyslovej mierke zarába aj hnusný poručík Prandelle. Vytvoril si podnik na exhumovanie tiel padlých vojakov a ich premiestňovanie na novovznikajúce vojenské cintoríny. S totožnosťou vojakov si veľkú hlavu nerobí, ušetriť sa dá aj na materiáli a hrobových miestach, keď sa rakvy skrátia, a podnik pekne rastie. Až tak rýchlo, že ho svokor varuje, aby rodinu nezatiahol do škandálu. Prandelleovi sa podarila skvelá partia, oženil sa s Édouardovou sestrou Mélanie.

Keď filmový mainstream obsedantne rozdeľuje postavy poľa morálnych línií na dobré a zlé, Dupontelovi sympatickí, no nedokonalí hrdinovia sú ešte sympatickejší. Pozoruhodné je tiež, že kým inde prudké striedanie tónov často vyvoláva rozpaky, Dupontel s ľahkosťou a nadhľadom šibrinkuje medzi krvavým, naturalistickým podaním vojnového konfliktu (požičiavajúc si zo Spielberga), charakterovou a mravnou komédiou a historizujúcou melodrámou.

Rovnako svižne Albert Dupontel (stvárňujúci aj postavu Alberta Maillarda) prestriháva medzi rôznymi postavami a lokalitami. Neustále zmeny pohľadu môžu spôsobovať mierne ťažkosti, ani časová os nie je striktne lineárna, keďže celý film je rámcovaný Albertovou výpoveďou na policajnej stanici (podľa všetkého po prezradení podvodu s pomníkmi). Je to taký príjemný, omamný chaos pripomínajúci myseľ tvorivého, no zároveň podlomeného Édouarda, muža tisícich tvárí, teda masiek, ironizujúceho vojnu a jej pomýlený heroizmus spôsobom, aký by bol zaiste sympatický dadaistom a surrealistom. Aj keď svoj cieľ dosahuje práve a len popretím svojho osobného expresívneho štýlu, dokumentovaného skicami zo zákopov.

@ CinemArt

Vo svojich najmagickejších momentoch Dovidenia tam hore pripomína tragikomické fantázie od Felliniho a Kusturicu, no zostáva stále nezameniteľne francúzsky, zľahčujúc hrobovo vážne témy s darebáckym, nenúteným šarmom. A znenazdania sa ponorí do nezriedenej, lepkavej melanchólie s dotykmi anticko-shakespearovskej osudovosti (viď vysporiadanie sa s postavou poručíka Prandellea).

Aktualizačný moment rozprávania o dôsledkoch sto rokov starého globálneho konfliktu sa nachádza v súčasnom vzostupe nacionalistických nálad v starej a novej Európe. Vzešeným ideálom v ústach agitátorov vždy odporujú individuálne, rodinné a nakoniec celospoločenské tragédie. Z pomníkov sa nedajú vyčítať. Na nich sú iba zákonite neúplné menné zoznamy a ľúbivé epitafy.