Mníška (2018). © Continental Film
Vo filmových univerzách, či už sú superhrdinské alebo hororové, na skutočnosti nezáleží. Iste, Conjuring je založený na živote skutočnej dvojice manželov Warrenovcov, samozvaných vyháňačov diabla. Ale ich duchárske dobrodružstvá sú rovnako fiktívne ako tie v Ghostbusters.
Lorraine Warren by sa zrejme ohradila, že svoje tvrdenie nezakladám na Bohu. Ako to urobila voči tým, ktorí skúmali warrenovské prípady, a nenašli žiadnu evidenciu. Mala by pravdu, nezakladám. Bez ohľadu na to, ako duchárske historky provokujú imagináciu, nadprirodzený horor je pre mňa druhom fikcie.
Možno sa rozpisujem zbytočne zoširoka. Pri sledovaní Mníšky mi však napadlo, že je to perfektný film do temnoty, aká sa v našom svete rozmáha, a pred ktorou treba brániť základné poznatky, napríklad, že Zem nie je plochá doska.
Tieto úvahy vo mne neprevládli. Ešte stále si myslím, že tak Mníška, ako aj zvyšok tohto univerza sú jednoducho senzačné historky v tradícii duchárskeho hororu, ktorá siaha k vynálezu stop-triku a je perfektnou ukážkou umeleckého využitia technických možností filmu.
Takže späť: Na vzťahu Mníšky a skutočnosti nezáleží. Na čom naopak záleží, je hodnota príbehu a kvalita jeho vyrozprávania.
Priznám sa, že neviem, čo okrem vidiny zisku mohlo viesť producentov k presvedčeniu, že Mníška/Valak si zaslúži samostatný spin-off. Valak z deja vychádza ako bezcharakterný démon v zmysle, že nemá vlastnú osobnosť, históriu, individualizuje ho vlastne iba meno. Navyše posadol rovnako anonymnú mníšku (či viaceré), o ktorej tiež nevieme nič. Nepomáha, že všetky mníšky z rumunského kláštora s aspoň jednou replikou vyzerajú ako biologické sestry.
Na strane dobra tiež nevystupujú veľmi silné postavy. Najväčší zmätok vo mne spôsobila sestra-novicka Irene, ktorá tu zastupuje Lorraine, predstavovanú Verou Farmiga, lebo je žena a má vidiny. Hrá ju Taissa Farmiga, Verina sestra. Pôvodne som chcel filmárov chváliť, lebo Taissa naozaj vyzerá ako Verina mladšia verzia a predpokladal som, že tak chcú zdôrazniť príbuzenstvo postáv. Zjavne však tieto dve postavy nie sú v nijakom vzťahu.
Jej mužským náprotivkom je kňaz-exorcista Demián Bichir. Má traumu z vojny. Ak by ste čakali niečo spojené s vojnou, chyba. Akurát sa mu jeden exorcizmus vymkol spod kontroly a posadnutý chlapec zomrel. Preto, aby ho mohol teraz prenasledovať ako zhmotnenie zlého svedomia.
Z poverenia Vatikánu prichádzajú vyšetrovať smrť mníšky v kláštore v rumunských horách. Píše sa rok 1952. Že v roku 1952 v Rumunsku bačovali komunisti a tí by do krajiny nepustili žiadnych agentov cirkevného štátu, je úplne irelevantné. Netreba sa nechať zmiasť ani takmer nulovou možnosťou, žeby v dedine blízko kláštora žil mladý Frankokanaďan Maurice (Jonas Bloquet).
Postavy robia to, čo robia, lebo im scenár a cirkev nakázali, o inej motivácii nechyrovať. Iskrí to jedine medzi Mauriceom a Irene, aspoň trochu a z jeho iniciatívy, lebo ako (skoro) Francúz musí byť aj zvodca. Sympatie k Irene sú zároveň jediným dôvodom, prečo sa vracia do deja potom, ako svätuškársku dvojicu vysadí v kláštore.
Zasadiť nadprirodzený horor do Rumunska je ako zasadiť western, nuž, na americký západ. Filmový kláštor vznikol zdigitalizovaním prekrásneho Korvínovho hradu v Hunedoare (jedného zo siedmich divov Rumunska). Akurát filmári pozabudli, že hrady a kláštory sa funkčne a architektonicky obvykle trochu líšia. Niektoré z lesa krížov okolo „kláštora“ mohli umiestniť aj na jeho veže.
Zaháňanie tisícprvého filmového démona prebieha štandardne. Rýchlo si zvyknete na obohrané postupy. Postavy (a diváci) vidia len to, čo vidí kamera, démon je nekonzistentný v rýchlosti pohybu a všeobecne vo svojich fyzických možnostiach, každá ďalšia postava v strašidelnom kláštore okrem ústredných troch je v zásade zjavenie, bez ľakačiek sa nezaobídeme a fungujú nie preto, že by ste boli napätí z toho, čo sa deje, ale iba vďaka kombinácii vizuálnych a zvukových efektov.
O logických pasciach sa ani nemá zmysel rozširovať, keďže, áno, stále sme v duchárskom horore. Postavy sa nezmyselne rozchádzajú v čase najväčšieho ohrozenia, akceptujú absurdné vysvetlenia, nepočujú rádio vo vedľajšej izbe, zato bezpečne rozoznajú zvonček v lese za múrmi kláštora, na astrálne bytosti platia strelné zbrane.
Mníška navyše ako väčšina mainstreamových hororov vyzerá bezfarebne, lebo s výnimkou začiatku a konca sa dej odohráva v šere až tme. Valakovu prítomnosť pohodlne ohlasuje zhášanie posledných zvyšných zdrojov svetla, t. j. sviečok, faklí, lampášov a zápaliek.
Producenti a distribútori budú Mníšku považovať za úspech, ak im návštevnosť vráti a znásobí na dnešné pomery smiešny dvadsaťmiliónový rozpočet. Vzhľadom na popularitu conjuringovského univerza stávka na istotu. Ak očakávate od svojho hororu aj zaujímavé postavy a príbeh, ktorý vás chytí a nepustí, nevidím dôvod pomáhať im, vaše peniaze nepotrebujú a svoj čas môžete zabiť aj inými hlúposťami.
