Kovalčík Juraj

Ocenili sme, teda Slovenská filmová a televízna akadémia ocenila najlepšie slovenské filmy za rok 2018. Galavečer z odovzdávania cien Slnko v sieti prebehol 5. apríla a v priamom prenose ho odvysielala RTVS. V ďalších dňoch na udeľovanie cien nadviazalo podujatie Týždeň slovenského filmu. Slávnosti obvykle neposkytujú príležitosti na kritiku. Ak nám však na slovenskom filme skutočne záleží, mali by sme sa zamyslieť, čo Slnko v sieti 2019 naozaj vypovedá o aktuálnom stave slovenskej kinematografie a ako spolu so sprievodnými podujatiami napomáha propagácii slovenských filmov. Televízny prenos galavečera je (už aj nás) nutné minimum.

Hlavného hrdinu Šlauka založil na svojom kamarátovi a nehanbí sa ukázať alebo nechať zaznieť nič zo šerednosti jeho spôsobu života. Ako ostatní, aj Pavol Kovačovský v hlavnej úlohe je neherec, svoju postavu si odžil a odžíva, nadáva, ako mu v Stupave huba narástla. Juraj Gerža, vo filme invalidný drogový díler s nenapodobiteľnou výslovnosťou, sa nedožil premiéry, zomrel po autonehode. Akoby upozornenie zo skutočného života, aké efemérne sú vyobrazené ľudské existencie.

Ak chcel Tomáš Krupa obhájiť možnosť jednotlivca rozhodnúť o tom, akým spôsobom odísť zo sveta, urobil to veľmi dobre. (Z jeho vyjadrení je jasné, že je pro-choice.). Jeho film totiž Janette doslovne neobhajuje, necháva ju hovoriť za seba, snaží sa ukázať, aký je jej svet a aká je ona. Nepodceňuje divákov, používa obrazové metafory a štylizovanú kameru.

Mladý režisér Teodor Kuhn dlhodobo deklaroval, že Ostrým nožom je inšpirovaný dodnes neuzavretou vraždou študenta Daniela Tupého v roku 2005. Zločinom, ktorý naplno odhalil slovenskú realitu Teovej (a mojej) generácii.

Ak je pravdivá veta z manifestu „islandskej verzie Andersa Brejvika“ (voľný citát z filmu), že sme posledná generácia, ktorá ešte môže zvrátiť globálnu podnebnú zmenu, že naše deti sa už do nej narodia, tak to asi nedáme. A možno je to len spôsob, ako sa cítiť dôležito. „Posledná generácia“. Neberte sa tak vážne, planéta vás určite neberie. Toto všetko a iné veci hovorí (a spieva) „Žena na válečné stezce“.

Po životopisoch silných žien Gisi Fleischmann, Havivy Reick a Ireny Brežnej si Anna Grusková vyhliadla tému obšírnejšiu a ambicióznejšiu – zmapovanie celej národnostnej skupiny. Karpatskí Nemci je súhrnné pomenovanie pre nemecky hovoriace skupiny obyvateľstva, ktoré osídľovali územie Slovenska v rôznych vlnách od 13. storočia.

Scenár filmu Hranica vznikol podľa poviedky švédskeho spisovateľa Johna Ajvide Lindqvista, ktorého debutový román Låt den rätte komma in bol adaptovaný do úspešného rovnomenného filmu z roku 2008 (a menej úspešnej americkej verzie). Pôvod námetu umožňuje lepšie porozumieť žánrovému označeniu Hranice aj tej časti distribučného popisu, kde sa hovorí, že sa vo filme „spája realistická dráma a severský mýtus“. Lindqvist je známy hlavne ako hororový autor a spojenie realistickej drámy a mýtu alebo fantasy dobre vystihuje aj vampírsky príbeh Nech vojde ten pravý.

Vo filmovom portréte výtvarníka Alexa Mlynárčika, uvedenom koncom roku 2018 pod názvom Inde, sa spomína aj Peter Kalmus ako ten, ktorý naňho vytiahol spoluprácu s komunistickou tajnou políciou. Hneď nato prišiel do distribúcie Prípad Kalmus, film hľadajúci odpoveď na otázku, prečo tento enfant terrible slovenského výtvarného umenia a politického aktivizmu robí všetko to, čím je dobre známy – protesty, provokácie, intervencie.

Švédi z osady skladajú obraz obhajoby medzinárodných adopcií, ktoré dávajú šancu najviac ohrozeným deťom prežiť „normálny“ život, vymaniť sa z generačnej chudoby, ktorá ich hádže do systému štátnej opatery. A tiež obhajoby otvorenosti pri výchove adoptívnych detí, hľadania koreňov, lebo stretnutie so svojimi biologickými rodičmi trom Švédom zmnožilo, prehĺbilo povedomie o svojej identite.

Aj vďaka „útekom“ do Paríža a celého sveta a záujmom, v ktorých vynikal, Alex Mlynárčik tak trochu vzbudzuje dojem postavy z dobrodružného, možno špiónskeho filmu. Napríklad reprezentoval Československo v šerme. A je vedený v spisoch ŠtB ako spolupracovník.

Pred tromi rokmi Saulov syn prekopal konvencie filmov o holokauste, čo je obvykle výrazne slzopudný variant historickej drámy. Niežeby ponúkal odstup. Naopak, ešte zosilnil fyziologický zážitok. Kamera visela na chrbte hlavného predstaviteľa a spolu s ním blúdila koridormi vyhladzovacieho tábora. Malá hĺbka ostrosti zároveň deformovala, zahmlievala okolité udalosti a postavy. László Némes s kameramanom Mátyásom Erdélym v Súmraku cibria metódu na premyslenie žánru historickej drámy ako takej.

Samuel Maoz si nesie traumu z hanebnej vojny v Libanone. V roku 1982 bol v jednom z prvých tankov, ktoré vtrhli na územie na juhu krajiny. Téme sa venoval v čiastočne autobiografickom debutovom hranom filme Lebanon (2009). Jeho nasledujúci film Foxtrot sa odohráva v súčasnosti. Útočenie, agresivitu z predchádzajúceho príbehu nahrádza paranoja a statické stráženie stanovišťa v púšti skupinou štyroch vojakov.