Smutné jazyky (2018). © Anna Grusková

Po životopisoch silných žien Gisi Fleischmann, Havivy Reick a Ireny Brežnej si Anna Grusková vyhliadla tému obšírnejšiu a ambicióznejšiu – zmapovanie celej národnostnej skupiny. Karpatskí Nemci je súhrnné pomenovanie pre nemecky hovoriace skupiny obyvateľstva, ktoré osídľovali územie Slovenska v rôznych vlnách od 13. storočia.

Smutné jazyky dokumentujú primárne ich súčasnosť. Ako naznačuje názov, je to neveselá existencia, pretože Karpatskí Nemci sa vytrácajú z nášho prostredia jazykovo i fyzicky a zanedlho sa o nich nebude dať hovoriť ako o živej časti tunajšej kultúry. Ostanú písomné či hmotné pamiatky, napríklad v podobe architektúry našich najkrajších stredovekých miest, pokiaľ ich všetky nepováľame.

O dôvodoch, prečo táto kultúra vymiera, film hovorí na rovinu, ústami príslušníkov menšiny po celom Slovensku. Lokalitami sprevádza germanista Jozef Tancer, spoluautor námetu a autor knihy Rozviazané jazyky o jazykovom prostredí Bratislavy v spomienkach jej obyvateľov. Ako v knihe, aj vo filme ho najviac zaujímajú jazykové zvláštnosti (jednotlivé nemecké nárečia sa dosť líšia), a tak poskytuje Gruskovej metodický rámec, ako pristúpiť k téme.

Späť k dôvodom vymierania. Príslušníci menšiny s ich súhlasom aj bez neho boli výrazne spolitizovaní v čase vojnového štátu, ktorý existoval iba ako protektorát nacistického Nemecka. Keď sa cez Slovensko prelieval ruský front v posledných mesiacoch vojny, nemeckých obyvateľov preventívne evakuovali na územie Ríše. Tých, čo sa vrátili, potom politici zahalili dekou kolektívnej viny a zas vysťahovali (odsunuli). Nasledovalo 40 rokov komunistického režimu, v ktorom táto národnostná kultúra stratila dve generácie.

Zďaleka nie všetci domáci Nemci rukovali nacistom. V princípe kolektívnej viny sa opakujú idey a postupy fašistov a nacistov, a preto nefunguje ani nikdy nefungoval ako prostriedok zabezpečenia spravodlivosti. Boli takí, ktorí bojovali v Slovenskom národnom povstaní. Boli takí, čo sa odmietli nechať evakuovať do Ríše a pred núteným čechoslováckym vysťahovaním sa poskrývali v lesoch (ako obyvatelia Chmeľnice, kde vďaka tomu dodnes tvoria v obci pätinu a v škole sa učí aj po nemecky).

Najviac bolo takých, ktorí sa o politiku jednoducho nezaujímali. Ako vždy a všade. Víťazi na nich páchali nezmyselné zločiny. Vo filme sa spomína napríklad vyvraždenie 187 mužov zo Skleného a 265 obyvateľov Dobšinej a iných miest a obcí (prevažne žien, starcov a detí) vojakmi 17. pluku Československého armádneho zboru pod vedením Karola Pazúra.

Smutné jazyky (2018). © Anna Grusková

Tieto tragédie boli dlhé desaťročia ututlávané a výsledkom sú ďalšie biele miesta v historickej pamäti väčšinového obyvateľstva. Dobšiná je zvlášť smutný príklad, dodnes je tam prítomný strach a napätie, vyrastajúce z čiernej diery vytesnenia. A v parádnych domčekoch sú nasťahovaní Rómovia. Ako hovorí starý pán Bistika z Medzeva, nepíše pamäti, lebo niet pre koho.

Grusková s Tancerom sa snažia zachytiť to, čo ešte ostalo. Osobité nárečové zvraty, piesne a riekanky. Spolu s respondentmi listujú vo fotoalbumoch a archívnych záznamoch. Roztomilé storočné kolorované fotky rozanimujú. Natáčajú príslušníkov menšiny v ich domácom prostredí či pri nemnohých pamätníkoch.

Gruskovej citlivý prístup a obmedzenie dĺžky na hodinu dramaturgiou RTVS umožňujú niektorým prehliadaným skutočnostiam vyplávať na hladinu, ale iné, možno rovnako dôležité miesta a udalosti (a ľudia) sa vynechávajú. Investigatíva nejde prihlboko, emócie sa držia na uzde. Aby bol film súhrnný a vyčerpávajúci, tvorcovia by potrebovali aspoň dvojnásobný priestor alebo minisériu, keď už sme na pôde televízie.

No sme na Slovensku a asi máme byť radi, že okolo tejto háklivej témy už vo verejnom priestore nevládne úplné ticho. A keď chcete podrobnejšie informácie, čítajte knihy. Napríklad Karpatskí Nemci na Slovensku od druhej svetovej vojny do roku 1953 manželov Olejníkovcov.