Hranica (2018). © Film Europe SK

fantasy, triler, dráma
2018 / 110 min. / MP 15

Originálny názov
Gräns

Švédsko / Dánsko

Réžia
Ali Abbasi
Scenár
Ali Abbasi, Isabella Eklöf
Scenár filmu Hranica vznikol podľa poviedky švédskeho spisovateľa Johna Ajvide Lindqvista, ktorého debutový román Låt den rätte komma in bol adaptovaný do úspešného rovnomenného filmu z roku 2008 (a menej úspešnej americkej verzie).

Pôvod námetu umožňuje lepšie porozumieť žánrovému označeniu Hranice aj tej časti distribučného popisu, kde sa hovorí, že sa vo filme „spája realistická dráma a severský mýtus“. Lindqvist je známy hlavne ako hororový autor a spojenie realistickej drámy a mýtu alebo fantasy dobre vystihuje aj vampírsky príbeh Nech vojde ten pravý.

Hlavná hrdinka Tina (Eva Melander) pracuje na letiskovej colnici, kde má za úlohu kontrolovať batožinu cestujúcich. Využíva pri tom svoj fenomenálny čuch, ktorým dokáže zacítiť, že niekto „má v gatiach“ a prenáša cez letisko kontraband. To, že Tina je výnimočná, diváci zistia už pri prvom pohľade, má totiž znetvorenú tvár. Narodila sa (vraj) s chromozómovou poruchou.

Z letiska prichádza domov, na kraji lesa. Jej spolubývajúci Roland (Jörgen Thorsson) chová bojové psy, Tina z nich má strach, lebo sú voči nej agresívne. Inak Roland zjavne nerobí nič a povaha jeho vzťahu k Tine je nejasná. Lepšie povedané, je jasné, že je to nefunkčný vzťah. Nespia spolu a Roland v podstate Tinu ignoruje, až kým sa uňho neprihlásia „potreby“, keď si dostatočne uhne. Tina ho vyhodí z postele.

Okrem Rolanda „má“ Tina už iba starnúceho otca v ústave, trpiaceho demenciou. Aj vďaka nemu sa vyfarbuje povaha vzťahu medzi ňou a Rolandom; otec ju vystríha, aby sa nenechala využívať. Citovú vyprázdnenosť si čiastočne vynahrádza vo vzťahu k prírode. Očarená sa prechádza lesom v okolí svojho domu, vdychuje stovky pachov a zdá sa, že s divými zvieratami si rozumie lepšie ako s ľuďmi. Lesné prostredie tvorí výrazný kontrast oproti sterilným farbám letiskových interiérov.

Jedného dňa Tina zastaví dobre oblečeného mladíka a vyžiada si od neho mobil. Muž zhnusene sleduje, ako colníčka oňucháva jeho smartfón. Keď z neho vyberie kartu, muž spanikári, vytrhne jej ju z ruky a pokúsi sa ju prehltnúť. Dostala sa na stopu niečomu veľkému.

Rozvíja sa kriminálna línia príbehu, v ktorej polícia Tinu zapája do vyšetrovania organizovanej zločineckej skupiny čisto na základe jej takmer nadprirodzených čuchových schopností. No stane sa niečo, čo stabilný rytmus jej života naruší ešte viac. Stretáva na letisku muža v koženej bunde s podobne rozcuchanými vlasmi a deformovanými črtami tváre ako má ona. Vore (Eero Milonoff), tak sa volá, ju neodolateľne priťahuje už len svojou vôňou. Ich osudová, extrémne telesná romanca tvorí druhú príbehovú líniu.

Hranica (2018). © Film Europe SK

Neznáme skutočnosti, skrývajúce sa za Tininým nevábnym zovňajškom, naznačuje aj elektronický soundtrack, vystavaný zo znepokojivých dronov. Scenár Aliho Abbasiho a Isabelly Eklöf ukážkovo, úspornými a efektívnymi prostriedkami buduje trojicu ústredných charakterov a naratívne línie sa navzájom nerušia, ale dopĺňajú, aby sa zbehli do morálne ťaživého ústredného finále.

Režisér Abbasi pôvodom z Iránu pravdepodobne vo filme pracuje aj s vlastnou skúsenosťou cudzinca, ktorý sa snaží etablovať v novom prostredí. Tina, aj keď ju zjav a osobnosť vyčleňujú z jej okolia, je vzornou členkou spoločnosti. Pracuje (dokonca v prospech bezpečnosti ostatných), zabezpečuje starostlivosť chorému otcovi, vlastní auto a dom, kde umožňuje prebývať aj „menej schopnému“ Rolandovi.

V ideovej opozícii voči nej stojí Vore, akoby odvodzoval od svojho hendikepu nomádsky, individualistický životný štýl na okraji spoločnosti. Navyše Vore zastáva voči ľuďom z majority až nepriateľský postoj ako reakciu alebo pomstu za to, čo ľudia robili a robia jemu a jemu podobným.

Ak opomeniem doslovnú rovinu rozprávania (aktualizujúcu spomínaný severský mýtus), tematicky sa Hranica venuje vyhosteniu ľudí s odlišným zovňajškom na perifériu sociálnych vzťahov, odkazujúc na imigrantov z Blízkeho východu či Afriky, vrátane nazerania na ich spôsob života a kultúru ako divošské a primitívne, spochybňujúc ich nárok na rovnaké práva a dôstojnosť v porovnaní s domorodou populáciou.

Letisková kontrola predstavuje nielen prekročenie štátnej či európskej hranice, ale v kontexte filmu aj symbolickú hranicu medzi „nami“ vnútri a „tými ostatnými“ vonku. Hraničný priechod chráni pred narušením colníčka s tvárou divokej šelmy, osoba na pomedzí dvoch svetov, nepatriaca úplne ani do jedného, s inštinktívnou túžbou pridať sa k Voremu z jej druhu. (Vore tvrdí, že takých, ako sú oni, je viac.) Od detstva vštepované mravné zásady jej však bránia účastniť sa jeho programu pomsty, atavistickej teroristickej kampane, odpornej zvlášť preto, lebo cieli na najcitlivejších. Na deti.

Voreho morálne neakceptovateľné konanie je tiež symbolickou obžalobou mainstreamovej neznášanlivosti. Ukazuje, že práve netolerancia a vyčleňovanie vedú príslušníkov marginalizovaných komunít k antisociálnemu správaniu a kriminalite. Za Voreho si na Slovensku môžeme dosadiť bezdomovcov alebo – ešte priliehavejšie – Rómov (viď Švédi z osady).

Hranica (2018). © Film Europe SK

Takých ako Tina, čo sa snažia zaradiť a „fungovať“, potom trhajú na kusy dvojaké sily – príťažlivosť ich pôvodnej menšinovej komunity, kde ich vnímajú ako odrodilcov a arogancia väčšiny, ktorá ich nikdy plne neakceptuje a stále im dáva pocítiť ich inakosť.

Ako má Tina – ako má ktokoľvek – prekonať túto dilemu? Hranica, ako každý dobrý film, vzbudzuje otázky, ktorých význam ďaleko prečnieva postavy a prostredie príbehu.

Než sa s Tinou rozlúčime, zaškrtnime si dôkladne zatiaľ iba zľahka poznačené ekologické políčko. Jej a Voreho súznenie s prírodou zvýrazňuje Roland, priživujúci sa nielen na Tine, ale aj na svojich výstavných psoch. Chov psov je jeho jedinou „činnosťou“. Šľachtenie zvierat sa nevykonáva pre ich prospech, ale pre prospech človeka. Tina sa Rolandových psov bojí, no k divej líške či losovi pociťuje blízkosť.

Keď sa začne stretávať s Vorem, téma ľudského znásilňovania prírody vystupuje ešte viac do popredia ako jedna zo zložiek motivácie jeho postavy. Hranica nerozdeľuje len rôznych ľudí, kdesi v pozadí je aj hranica medzi ľuďmi a ostatnou prírodou, na ktorej parazitujeme a využívame ju vo svoj prospech. Až kým exploatácia prostredia nezmení prostredie natoľko, že v ňom nedokážeme prežiť. Čo sa dnes deje v globálnom meradle (čítam v správach).